Život v detskom domove je podobný táboru. Každý večer dieťa zaspáva so strachom, kto mu v noci napastuje kľučku.

Vyštudovala výtvarnú výchovu. Pôsobila ako galerijná pedagogička v Slovenskej Národnej Galérii, chvíľu sa venovala aj copywritingu či písaniu scenárov do reklám. Radosť a naplnenie však našla v alternatívne lesnej škôlke pri Trnave, kde s nadšením a vášňou vychováva a vzdeláva deti. Sama je mamou ročného synčeka. Svoju pozornosť a čas však venuje aj výnimočnej mladej slečne z detského domova, Veronike. Barbora Krajčovičová.

Inakosť v nás

Je sobotné ráno a ja túrujem svojho tátoša do Trnavy.

Každým kilometrom z rušného hlavného mesta sa zmenšuje počet áut na ceste a šoférovanie si začínam užívať. Parkujem pri oranžovom dome na začiatku tichej ulice a cez bránu vchádzam do oázy pokoja a domova.

Stretávam Barboru.

Vysmiatu a energickú ženu s dlhými hnedými vlasmi v rifliach a bodkovanom tope.

Spoznávame sa a akýkoľvek ostych z prvého stretnutia ostáva za bránou.

Teším sa na rozhovor.

Zapínam flight-mode na mobile a nerušené nahrávanie sa môže začať.

Už pri prvej otázke o tom, kým Barbora je, ma pozýva do svojho sveta.

„Som dyslektička – to je určite časť mojej identity,“ prezradí bez zábran a spomína na množstvo problémov, ktoré jej táto diagnóza v mladom veku zapríčinila v škole. „Nevedela som sa naučiť čítať. A tým pádom ani pochopiť zadania z matematiky či text vlastivedy,“ dopĺňa.

V tom čase učitelia nemali dostatok informácií o tom, čo s podobnými deťmi ako Barbora robiť.

A práve tento pocit nepochopenia Barboru pred pár rokmi primäl k hľadaniu alternatívnych ciest k výchove a vzdelávaniu detí. „Viem, ako som tým v detstve trpela. A preto mi záleží na tom, aby som ako učiteľka pôsobila v takej inštitúcii, ktorá deťom ponúka možnosť ísť slobodne vlastnou cestou, komunikuje s nimi nenásilne a rešpektuje ich potreby,“ rozpráva s nadšením v hlase o lesnej škôlke v Budmericiach, v ktorej učí už tretí rok.

BUDDY – priateľstvo, ktoré mení životy

Program BUDDY zaujal Barboru ešte počas vysokej školy. Cesty sa im však spojili, keď sa presťahovala do Trnavy a oproti jej domu sídlil detský domov. „Vnímala som to ako znamenie. A povedala som si, že kedy, keď nie teraz,“ vysvetľuje svoje zapojenie do programu spred vyše piatich rokov.

Pri BUDDY dobrovoľníkoch ma vždy zaujíma ich motivácia nadviazať plnohodnotný vzťah s dieťaťom z detského domova.

Barbora s ľahkosťou rozrozpráva o tom, že v čase, keď sa prihlásila, nemali s partnerom dieťa či psa, a tak kopec voľného času chcela využiť zmysluplnejšie. „Navyše, mám to šťastie, že pochádzam z kompletnej rodiny a mala som krásne detstvo, preto som to akosi prirodzene túžila odovzdať niekomu ďalej, vrátiť kus radosti späť do spoločnosti,“ zamýšľa sa nahlas.

Pri motivácii sa Barbora ešte na chvíľu zastaví.

Spomína na výberový proces do programu, ktorý bol, podľa nej, náročný, ale zároveň veľmi potrebný na nájdenie správnych dobrovoľníkov, ktorí do programu vstúpia, podľa jej slov, kvôli deťom a nie kvôli vlastnej potrebe sebarealizácie. „Iba tí, ktorí chcú úprimne stráviť s deťmi z decákov svoj čas, nebudú mať strach z prehnaného záväzku alebo času, ktorý im toto dobrovoľníctvo zaberie. Veď to nie je nič hodinu týždenne si s niekým zatelefonovať alebo sa prejsť a porozprávať. Predsa, koľko času denne trávime scrollovaním na mobile,“ opýta sa rázne. Na chvíľu stíchne, zatrasie hlavou a pohotovo mi ponúka vodu na pitie.

Rozhovory o všetkom a o ničom

Prvé stretnutie s vtedy dvanásťročnou Veronikou, ktorá žila v detskom domove už vyše štyri roky, bolo klasicky ostýchavé. Dievčatá spojila láska ku korčuliam a postupne sa im obom rozviazali jazyky.

„Pamätám si, že zo začiatku bola Veronika veľmi hanblivá a tichá. A tak som rolu ukecanej prevzala na seba, rozprávala som jej o kadečom, čo mi napadlo. Až mi úplne došli témy, a tak som len komentovala to, čo som videla okolo seba,“ vraví a nahlas sa schuti smeje. Dar reči má skutočne výnimočný, preto verím, že rozprávať „o ničom“ jej nerobilo veľký problém.

„Vždy po nejakej pol hodinke prvotného oťukania sa prišlo uvoľnenie a Veronika sa postupne rozrozprávala. Spomínam si na to, že keď sa to stalo prvýkrát, mala som slzy v očiach, lebo ma vlastne prekvapilo, ako krásne sa vyjadruje a akú má bohatú slovnú zásobu,“ vraví.

Tak sa začalo úprimné priateľstvo medzi dvoma mladými ženami.

Chodili spolu do kina.
Do parku.
Na pikniky.
Na zmrzliny.
Na výlety po okolí.
Na prechádzky.
Do mesta.
Na kávu.
Alebo si spolu kreslili.

„Po čase sme už nepotrebovali nejaký organizovaný zážitok. Stačilo, že sme mohli byť spolu a rozprávať sa, ako kamošky,“ dodáva.

 

Rozoberali spolu všetko, čo mladú dámu zaujímalo či trápilo.

Hlboké témy o predkoch, smrti, rodine, vzťahoch alebo náboženstvách.

„Raz sa ma opýtala, či verím na morské víly. Tá otázka ma úplne dojala. Lebo som si uvedomila, že síce ju beriem ako parťáčku, vo vnútri, v duši to však ešte stále je malé dieťa, ktoré hľadá odpovede,“ vraví a mierne sa jej lesknú oči.

Riešili tiež ženské témy týkajúce sa rodičovstva, ženského cyklu, tehotenstva alebo rozmnožovania, hlavne v čase, keď Barbora čakala svojho syna.

Veroniku zaujímal aj vesmír a jeho zákonitosti a nekonečnosť.

„Často som jej na náročné faktografické otázky vlastne ani nevedela odpovedať, a tak sme si spoločne iba filozofovali a nechali sme, aby nám fantázia pracovala na plné obrátky.“

Spoločne tiež vyberali strednú školu a to, čo by Veroniku mohlo v budúcnosti baviť.

A veľa sa zhovárali o chalanoch.

„Niektoré stretká boli celé iba o chalanoch,“ vraví a šibalsky sa usmieva.

Kde je dôvera, tam je domov

Barbora mi opisuje jeden spoločný zážitok po druhom.

Niektoré sú veselé, iné trpké ako život sám.

Vraví, že vzťah s Veronikou vníma ako vyrovnaný, nechce ju ani vychovávať ani moralizovať. Barborinou túžbou je náročné či kontroverzné témy skôr otvárať a približovať ako odsudzovať.

„Určite jej nechcem pretláčať svoj názor. Inak by sa zasekla a nastával by odstup aj v našom priateľstve,“ vraví.

„Od prvého spoločného stretnutia som jej chcela ponúknuť pocit priateľstva, dôvery, bezpečia a tiež súkromia.“ Slovo „súkromie“ ma mierne zarazí. Všimne si moju reakciu a plynule pokračuje.

Rozpráva mi o svete detí z detských domovov.

O tom, ako im okrem blízkej milovanej osoby tiež chýba aj pocit súkromia.

O tom, že síce všetci majú „doma“ vlastné izby, nemôžu si ich zatvárať a pred neustále zvedavými očami spolu-decákov si musia chrániť svoje veci a svet.

„Predstav si to, akoby si roky žila v tábore a každý večer zaspávala so strachom, kto ti v noci napastuje kľučku na dverách.“

Na chvíľu obe stíchneme a precítime jej slová.

Má pravdu.

Nikdy som si nemyslela, že deti, ktoré žijú bez rodičov v kolektíve detí, môžu tiež potrebovať vlastný priestor pre svoj svet.

Barbora sa opäť rozrozpráva.

Vraví mi o situáciách, keď ich na ulici stretávajú ľudia a so zvedavosťou sa snažia zistiť, aký je medzi nimi vzťah – či sú sestry alebo dokonca mama s dcérou. Vraj sú si dosť podobné, preto tie otázky. „Vždy to vnímam ako krásny kompliment, že nás niekto berie tak, že patríme k sebe. Dve cudzie dievčatá – ženy, ktoré spojil jeden dobročinný program. Ženy, ktoré by sa možno inak nikdy nestretli. A dnes vyzeráme ako jedno – a zdieľame jeden svet,“ uzavrie dojemne.

Dobrovoľníctvo na celý život

Čas vyhradený na spoločný rozhovor sa pomaly kráti.
Barbora má rodinný program so svojím synčekom.
A mňa doma čaká nevyvenčený pes.

Na záver sa jej opýtam, čo by odkázala čitateľom tohto článku.

Doširoka sa usmeje a priam zakričí „Nech idú do BUDDY, je to super!“
Obe sa zasmejeme.
Jej autentickosť a spontánnosť sú nákazlivé.

Ostávam chvíľu ticho, nechávam tento výkrik doznieť.

Následne sa Barbora nadýchne a pokračuje so svojim nadšením pre dobro.

„Nech sa jednoducho neboja!
Lebo to stojí za to!
Vďaka tejto skúsenosti som sa tiež nesmierne veľa naučila o samej sebe.
Program BUDDY ponúka celý arzenál pomoci – supervízie, workshopy.
Školenia, ktoré tu absolvujeme, majú nesmierny presah aj do osobného života, čerpám z nich v práci či pri výchove syna. Akoby sme tu absolvovali pomyselný kurz rodičovstva - kurz človečiny, akési základné vybavenie človeka pre život v 21. storočí,“ vraví oduševnene a ja sa rozplývam nad jej nadšením, s ktorým vyslovuje každé slovo. 

Barbora tiež hovorí, že vďaka tejto skúsenosti lepšie pochopila samu seba, vystúpila z komfortnej zóny a akéhosi životného stereotypu medzi prácou, venčením psa, nakupovaním a kočíkovaním. Človek je totiž zrazu konfrontovaný so sociálnym systémom na Slovensku, vidí, ako to funguje v decákoch, stretáva deti, ktoré vyrastajú mimo svojich rodín a dozvedá sa ich príbehy z prvej ruky.

„Až vtedy si človek uvedomí, že jediné, na čom záleží, je mať niekoho blízkeho pri sebe, kto nás má rád. Takých, akí sme.

Spoločnosť, ktorá nepozná tieto detí, má voči nim často predsudky.
A pritom sú to iba deti.
Normálne deti.
A keď týmto deťom chýba blízkosť priateľa, tak to môžeme byť práve my, ľudia „z vonku“, kto im ponúkne túto bezhraničnú lásku a podporu.
A fakt to stojí za to.“

 —

*Meno Veronika bolo zámerne vymyslené z dôvodu ochrany súkromia maloletej.
Autor: Simona Lučkaničová
Fotografie: Paulína Ščepková
Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.