Veďte dieťa k slušnosti, nie k poslušnosti
Liečebná pedagogička Alena Mateášiková píše o tom, aký je rozdiel medzi slušnosťou a poslušnosťou. V článku sa dozvieš viac o princípoch slušnosti, na ktoré často zabúdajú aj dospelí.
Musí byť slušné dieťa aj poslušné?
Možno ste už niekedy počuli, ako dospelý vyžaduje od dieťaťa jeho polušnosť. Či už mama povedala svojmu dieťaťu „Už ma konečne poslúchaj!“ alebo otec vyhlásil „Pokiaľ budeš bývať pod mojou strechou, budeš robiť to, čo ja poviem!“
Ale je to naozaj tak? Musíme vychovať z našich detí poslušné deti?
Mnohým rodičom i pedagógom by sa páčilo mať doma a v škole poslušné dieťa. Čo povie dospelý, to dieťa splní. Hneď ako mama povie, aby si odložilo svoje veci, si ich uloží do skrine. Keď mama zavolá, že večera je na stole, nevyjednáva s ňou. Ide a navečeria sa. Aj v škole sú s takýmto dieťaťom spokojní. Nevystrkuje rožky, nepresadzuje svoje záujmy. Robí to, čo mu povedia.
No táto idylka môže niekedy aj skončiť. Z tohto malého poslušného dieťaťa vyrastie puberťák. Bude chcieť zapadnúť do partie, ktorá v tomo období býva pre niektorých viac ako rodina. Keďže je dobre vychovaný a naučený poslúchať, bude poslúchať aj v partii. Najprv mu povedia, aby šlohol z obchodu žuvačky. Tie sa dajú dobre ukryť. On možno aj tuší, že to nie je správne, ale nikdy ho doma neviedli k tomu, aby sa prejavil. Vzdor, či odporovanie bolo neprípustné. Doma nikto nechcel počuť jeho názor. Vždy musel akceptovať a prijať názor mocenského rodiča. Veď rodič je múdrejší, starší a skúsenejší.
Po čase sa rodičia sťažujú, ako sa to ich dobre vychované dieťa zmenilo. Sú zúfalí, do akej partie sa dostalo. A na vine sú tí zlí chalani v partii, tí nemali žiadnu správnu výchovu. Chlapcových rodičov vôbec nenapadlo, že aj oni majú svoj podiel viny na tom, ako chlapec dopadol. Mohli ho naučiť rozmýšať o veciach, o tom, čo sa od neho žiada. Mohli sa pýtať aj na jeho názor, dávať mu možnosť výberu. Stačilo ho učiť k slušnosti a nie k poslušnosti. A to je rozdiel.
Aký je rozdiel medzi slušnosťou a poslušnosťou?
Slušné dieťa vie povedať „prosím si“ alebo „prosím ťa“.
Nie sú to síce čarovné slová, ako sa prezentujú v rozprávke, alebo ako o nich hovoria aj rodičia a učitelia. Povedať „prosím“ znamená o niečo žiadať s úctou. „Mami, prosím ťa podáš mi vodu?“, „Oci, prosím ťa, vysvetlíš mi matiku?“, „ Pani učiteľka, dáte mi prosím ešte minútu? dopisujem vetu.“ Inak to znie, ako keď dieťa tieto veci vyžaduje „Mami, daj mi vodu!“ „Oci, vysvetli mi matiku!“ či „Pani učiteľka, musíte mi dať ešte minútu, dopisujem vetu!“ Neznamená to však, že vďaka slovu „prosím“ sa všetko splní. Keď si deti na večeru prosia, hoc aj na kolenách s milým úsmevom a s iskričkami v očiach, hrniec čokolády, tak sa im to nesplní. Keď žiak v škole úpenlivo prosí o to, aby mu učiteľ nedal zápis do žiackej knižky o tom, že vulgárne nadával spolužiačke, tiež toto slovo nemusí vyčarovať zmenu.
Slušné dieťa sa vie pozdraviť a odzdraviť na návšteve, v škole, v obchode, ale i na ulici. Často však je možné vidieť v školách, že vstupujúce deti sa vrátničke, či dozorujúcej učiteľke/ovi nepozdravia. To, že pozdraviť sa je slušné, učíme už malé deti. Dávame im vzor, môžu sledovať nás dospelých a vidieť, ako sa to robí. Môžeme im aj objasňovať, že ide o prejav slušnosti. Týmto spôsobom to inak pôsobí na dieťa, ako keď ho budeme nútiť a vyžadovať od neho poslušné zdravenie sa. Veď predsa sa nemá zdraviť kvôli nám, ale chceme, aby sa naučilo určitý prejav slušnosti.
Slušné dieťa vie poďakovať.
Či už za pomoc, ktorú mu poskytli iní alebo za to, ako sa k nemu druhí správajú. Možností na poďakovaie je počas dňa veľa. Niekto poďakuje za podržanie dverí. Iný za to, že mu rodičia urobili desiatu, hoci je už veľký a vedel by si ju pripraviť aj sám.
Slušné dieťa sa vie ospravedlniť.
Ale tak naozajstne od srdca, nie tak účelovo a vypočítavo mysliac si, že ak sa mame ospravedlním, tak mi dovolí ísť na počítač.
Slušné dieťa vie dať prednosť starším, či pomôcť slabším.
Určite sú aj ďalšie charakteristiky slušného dieťaťa. Niekto povie, jedz slušne (čo pre niekoho znamená, aby sa dieťa nezašpinilo a pre iného, aby pri jedení nerozprávalo). Ďalší povie, že slušné je, ak dieťa neskáče do reči.
Akokoľvek sa budeme snažiť spísať nejaký zoznam slušného správania, nebude v ňom to, že slušné dieťa poslúcha na slovo. Poslúchanie bolo v inom režime.
Prečítaj si aj: 3 JEDNODUCHÉ RADY, AKO VYJADRIŤ EMÓCIE A PRITOM NEVYBUCHNÚŤ
O autorovi: Alena Mateášiková je liečebná pedagogička, má ukončený psychoterapeutický výcvik v Gestalt terapii. Špecializuje sa aj na prácu s deťmi trpiacimi ADHD, riešenie konfliktov, mediáciu a krízovú intervenciu. V súčasnosti má súkromnú prax, kde pri práci s deťmi využíva najmä kreativistické terapie (arteterapia, dramatoterapia alebo hrovú terapiu) v kombinácii s psychoterapeteutickými prvkami. Viac o Aleninej práci nájdeš TU.