AKO ZVLÁDAŤ KOMUNIKÁCIU S TEENAGEROM
Komunikácia s teenagerom môže byť niekedy adrenalínová disciplína, ktorá nás zaskočí, zneistí, vystraší alebo nahnevá. Vie byť intenzívna aj zraňujúca, no úlohou dospelého je byť dospelým a zvládnuť to. Prejaviť rešpekt a udržať si hranice.
Rodičia teenagerov majú často pocit, že majú doma cudzinca, že ich dieťa sa niekam stratilo. Zmenil sa výzor, reč, komunikácia, hodnoty. Strata malého, možno prítulného dieťaťa, ktoré sa chcelo s rodičom hrať, prináša smútok. Je to v poriadku. Aj tá zmena, aj ten smútok.
STRACH ZO ZMENY
Zmena je odrazom veľkej prestavby mozgu a smútok je predzvesťou odchodu dieťaťa do vlastného života. Okrem hrdosti a smútku sa objavuje stále väčší strach. Strach z toho, či dieťa uspeje, keď ho rodičia pustia do vlastného sveta s vlastnými rozhodnutiami. Či bude vedieť uniesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Strach z toho, či sa neukáže, že ho zle vychovali, alebo že ich dlhoročné výchovné úsilie zmarí kontakt s cudzím svetom.
Formulácia toho, čo hovoria rodičia deťom v rôznych vypätých situáciách, záleží vo veľkej miere aj od ich temperamentu, momentálneho rozpoloženia a jazyka, ktorý bežne v rodine používajú. Niekedy máme väčšiu kapacitu na empatiu a niekedy prevládne náš strach a pocit zodpovednosti.
KONFRONTAČNÁ VÝZVA - TEEN: ČO S TÝM?
Pri príležitosti oslavy 18. narodenín BUDDY programu sme pre návštevníkov Auparku pripravili mini-test, v ktorom sme okoloidúcim položili 4 otázky. Vybrali sme typické krízové situácie, ktoré môžu byť pre rodičov teenagerov skúškou trpezlivosti. Vyskúšajte si aj Vy, ako by ste v takejto komunikácií reagovali.
OTÁZKA č.1
A) Pokúsim sa ho/ju presvedčiť o tom, že to nie je dobrý nápad. Nemôže sa spoliehať na to, že sa celý život uživí ako influencer/ka. Vysvetlím mu/jej, že vzdelanie je prvoradé a trvám na tom, aby školu dokončil/a. Potom sa môže sám/a rozhodnúť, ako bude žiť.
B) Prejavím záujem o jeho/jej momentálne nadchnutie a otvorím debatu s cieľom zistiť, prečo sa na to takto pozerá. Čo ho/ju láka na živote influencera a odrádza od štúdia. Po zozbieraní informácií skúsime spolu diskutovať o tom, prečo považujem za dôležité vzdelanie a či sa to dá nejako spojiť s tým, po čom túži on/a.
OTÁZKA č. 2
A) Rešpektujem, že chce byť sám/a. Pokúsim sa mu/jej nejako “bezkontaktne” dať vedieť, že si to všímam, napr. odkazom vloženým do desiaty - vidím, že v posledných dňoch nie je vo svojej koži, vnímam, že sa necíti dobre. Chcem, aby vedel/a, že som tu pre neho/ňu a kedykoľvek ho/ju rada vypočujem.
B) Každý deň sa budem pokúšať zistiť, čo sa deje. Keď sa mi to v dohľadnom čase nepodarí, poviem na rovinu, že ignorovať rodičov nie je v poriadku, že sme za neho/ňu zodpovední, máme strach a potrebujeme vedieť, o čo ide. Nemôžeme predsa prestať komunikovať.
OTÁZKA č. 3
A) Poprosím ho/ju, nech sa nehnevá, ale že ja tú hudbu nemôžem zniesť a bude si musieť počkať pár rokov, kým tam bude môcť ísť sám/a alebo s kamošmi.
B) Rozhodnem sa spraviť to pre neho/ňu a poviem, že vidím, ako mu/jej na tom záleží a že som rád/a, že to so mnou chce zažiť. Pôjdem už len preto, aby som videl/a, aký/á je šťastný/á.
OTÁZKA č. 4
A) Pripomeniem, koľko rokov a úsilia do toho vložil/a (a my peňazí) a že s tým nemôže len tak prestať. Ubezpečím ho/ju, že tréner určite vie, čo robí a chce len, aby sa snažili. Že si naňho určite po čase zvykne a všetko bude OK, len musí vydržať. Pred každým tréningom zvedieme tento malý boj a nakoniec ide.
B) Budem sa pýtať na pocit, ktorý v ňom/nej tréner vyvoláva, a aj na šport ako taký (čo pre neho/ňu znamená a čo v ňom chce dosiahnuť). Dám najavo, že vidím, že momentálne je to nekomfortné a prináša mu/jej to viac stresu ako radosti. Spýtam sa, čo by bolo pre neho/ňu riešením a budem otvorený/á aj scenárom, ktoré by znamenali pauzu (s neurčitým koncom). Sám/a musí prísť na to, čo chce.
AKO TO DOPADLO V TERÉNE?
Test je zostavený tak, že jedna z odpovedí vychádza z rodičovskej zodpovednosti, kombinovanej často s pocitom strachu o budúcnosť svojho dieťaťa a je príkladom stráženia si vlastných hraníc. Druhá odpoveď vychádza z perspektívy dieťaťa a jeho potrieb - potreba autonómie, prijatia či snaha o získanie dôvery a túžba po rodičovskom záujme o osobnosť dieťaťa.
V našom terénnom mini-teste to dopadlo jednoznačne v prospech odpovedí rešpektujúcich potreby dieťaťa (80%). Väčšiu tendenciu strážiť si hranice mali muži (30,3%) ako ženy (14,7%). Rozdiel medzi mužmi a ženami sa úplne zotrel pri otázke č.2 (PRIJATIE), kde 74% mužov aj žien volilo odpoveď A (rešpekt) a 26% odpoveď B (hranice). Naopak najviac sa ženský a mužský prístup líšil v odpovediach na otázku o koncerte (č. 3 ZDIEĽANIE) a o kariére influencera (č.1 ZÁUJEM). Ženy v týchto prípadoch jednoznačne uprednostnili potreby dieťaťa pred svojím pohľadom na vec (viac ako 90%). Muži pri všetkých odpovediach držali skóre REŠPEKT vs. HRANICE približne na úrovni 70% ku 30%. Ženy sa v najvyššej miere vymedzili voči neochote dieťaťa komunikovať v druhej otázke (PRIJATIE), odpoveď B zvolila viac ako štvrtina žien. Muži zase najťažšie zo všetkého prijímali myšlienku účasti na koncerte speváka, ktorý im nie je po vôli (37% odpovedí A).
A AKO TO TEDA MÁ BYŤ?
Možno vás to prekvapí, ale všetky odpovede v teste sú správne. Neexistuje jeden správny prístup, univerzálne správna odpoveď. Každá náročná situácia je jedinečná a vstupuje do nej mnoho faktorov. Medziľudská komunikácia je zložitá téma a s teenagerom to nie je o nič jednoduchšie, preto je v poriadku, ak ste zvolili ktorúkoľvek odpoveď.
To, na čom záleží najviac je VZŤAH medzi vami a vašim teenagerom. Kvalitný vzťah sa buduje na princípoch prijatia, rešpektu a pochopenia. Dôležité sú však aj zdravo nastavené hranice.
Za akýchkoľvek okolností je dôležité sa vyhnúť vyhrážkam, kriku, ponižovaniu, trestom a absolútne neprijateľným fyzickým útokom. Vzťah a vaše vzájomné puto s dieťaťom je to najcennejšie, čo mu môžete dať. A zároveň je to preň najlepšia ochrana v interakcii so svetom a pri vysporiadavaní sa s akoukoľvek situáciou.
Teenageri často dávajú najavo, že hranice, ktoré im rodičia stanovujú, nepovažujú za ochranu, ale za obmedzovanie. Hoci to nepriznajú, majú strach z toho, či zvládnu byť dospelými, či budú dosť dobrí, či ich ten svet vonku prijme. Samých za seba, nie ako deti svojich rodičov.
A každá situácia, v ktorej sa musia spoľahnúť na pomoc rodičov, ich zneisťuje. V teenagerskom veku je poskytovanie pomoci dosť komplikovaná záležitosť. Najskôr treba teenagera uistiť, že ho považujeme za schopného, samostatného, zručného, že veríme, že dospelosť zvládne a potom ho ubezpečiť, že dospelosť neznamená bezchybnosť a istotu, že si so všetkým poradí sám. Pomáha, ak sami rodičia nestoja na piedestále neomylných hrdinov, a ak dokonca uznajú, že v niečom sa ich deti vyznajú lepšie a popýtajú ich o radu a pomoc.
Niekedy je dôležitejšie počúvať, ako hovoriť. Dopriať mladému človeku vlastnú cestu. Zmieriť sa s vecami ako sú a zostať podporný. Je to náročná úloha pre každého rodiča (aj ďalších ľudí, ktorí sa o deti starajú). Ale výsledkom je dôvera a pocit bezpečia. Tie sú kľúčové pre sebadôveru a odolnosť, ktoré deťom pomáhajú na ceste k osamostatneniu sa.
REŠPEKTUJÚCE BUDDY VZŤAHY
Aj v programe BUDDY dobrovoľníkov učíme, ako reagovať spôsobom, ktorý neublíži vzťahu a zároveň udáva zdravé hranice. Deťom, ktoré nevyrastajú vo svojich rodinách, sa kvalitnú vzťahovú skúsenosť snažíme sprostredkovať cez vyškolených BUDDY dobrovoľníkov, ktorí dávajú deťom to najcennejšie – svoj čas. Deti vďaka nim zažívajú, aké to je, keď sa na niekoho môžu spoľahnúť, keď im niekto venuje svoju pozornosť a záujem, aké to je, keď cítia podporu. Deti tak niekedy po prvýkrát v živote pocítia, že na nich záleží a môžu rásť smerom k sebavedomiu, dôvere a samostatnosti.
Myslíte, že by ste to zvládli?
>> Dajte nám o sebe vedieť, možno aj z vás bude skvelý BUDDY. <<