Na rozdiel od detí z detských domovov som si v osemnástich nemusela hľadať nový domov. Bola som doma.

Precestovala polku sveta. Navštívila Karibik, Maldivy, Ameriku. Ako právnička si prešla obdobím vorkoholizmu. No život sám jej opäť pripomenul, čo je to najcennejšie. Čas. Ten venuje svojmu mužovi, psíkovi a mladej slečne Andrejke z detského domova. Je jej kamoškou, sestrou či mamou. Podľa potreby. Je jej BUDDY dobrovoľníčkou. Jana Fedáková.

Veziem sa trolejbusom číslo 71 na miesto stretnutia – Jakabov palác. Pripomína mi to študentské časy, keď som tu so školskou taškou vysedela dieru cestou na nultú hodinu. Dnes namiesto fundovanej literatúry zvieram v rukách vôdzku. Môj malý čierny útulkáč cestuje so mnou.

Prichádzam pred nádhernú neogotickú budovu a všímam si ľudí okolo. Tipujem, ktorá z nich bude Janka.

Psičkári sa poznajú

Zrak mi padne na ženu vo svetloružovom kabáte s červenými teniskami, čiernou šiltovkou a ležérne rozpustenými tmavými vlasmi. Za ňou si spokojne, bez vôdzky, cupká malý svetlý pes. Žena jemne kývne hlavou, usmeje sa a smeruje ku mne.

Zoznámime sa vrúcnym objatím a téma sa hneď zvrtne na nečakané prekvapenie: našich štvornohých miláčikov.

„Jéj, tá je krásna, ako sa volá?“ pýta sa Janka a skláňa sa k mojej roztrasenej čiernej osike z osady.

„Molly,“ odpovedám.

„Čože? Aj ona je Molly,“ dodáva mierne v šoku, ukazuje na svojho psíka a obe sa rozosmejeme.

Sučky sa oňuchajú a zavrtia chvostami.

Prechádzka, nečakane spojená s dvojvenčením, sa môže začať.

Druhé šance

Smerujeme do novozrekonštruovaného mestského parku, kde Janka s jej Molly poznajú každý milimeter. „Pracujem hneď vedľa, a preto sem chodievame denne. Aj s Andrejkou sem niekedy zájdeme,“ vysvetľuje.

Vtom sa zahľadí na svojho psíka a opäť sa jej rozžiari tvár. „Zobrali sme si ju s mužom ako vychudnuté päťmesačné šteniatko z útulku. Keďže mala problém zostať doma sama, vyhrýzla nám dvere, doškrabala steny a vybrechala si hlasivky, už roky ju beriem so sebou do práce. Je to moja kamoška. Náš člen rodiny,“ vraví láskyplne a pritom sa zdraví okoloidúcim psičkárom a hladí psy, ktoré sa prídu zoznámiť.

V dobrom aj v zlom

Rozhovor sa postupne zvrtne na Jankinu účasť v Programe BUDDY, v rámci ktorého sa už niekoľko mesiacov stretáva s mladou slečnou z detského domova, Andrejkou.

„Oslovila ma reklama v telke,“ prekvapí ma odpoveďou, ktorej by sa potešil nejeden marketér.

„Pamätám si, že v nej zobrazovali pána, ktorý sa stretával s mladým chlapcom. Brával ho na výlety, na nákupy, na kofolu. Bola tam tiež scéna, ako sa pohádali, buchol dverami, no neskôr sa udobrili. Zažili všetky možné emócie. Trávili spolu čas v dobrom aj zlom,“ spomína a zdôrazňuje slovo čas.

A tak sa do Programu BUDDY zaregistrovala, prešla rôznymi individuálnymi a skupinovými pohovormi či psychodiagnostikou. Z výberového procesu, ktorý trval skoro pol roka, postupne vypadli niekoľkí záujemcovia o dobrovoľníctvo. „Išlo hlavne o ľudí, ktorí chceli urobiť jeden dobrý skutok a koniec. Program BUDDY je presne o niečom inom. O čase, mesiacoch a rokoch, ktoré BUDDY dobrovoľník venuje dieťaťu z detského domova. A preto rozumiem, že si nás koordinátori tohto projektu potrebovali preklepnúť z každej strany,“ vysvetľuje húževnato.

Všimla som si, že opäť slovo čas vyslovila inak ako ostatné.
Pomalšie.
Dôraznejšie.

Čas  

Rozpráva mi o svojich rodičoch, ktorých nadovšetko milovala. Spomína na mamku, s ktorou sa od detstva delila o všetky svoje tajomstvá. „Prišli sme so sestrou zo školy, ona si spravila kávu a so záujmom nás počúvala. Každé jedno slovo,“ rozplýva sa pri spomienke na detské časy. „Moja mamka na nás vždy mala čas,“ dopĺňa a na chvíľu stíchne.

Otočí sa a zahľadí na svoju Molly. Tá spokojne pobehuje, ňuchá a obzerá sa.

Kráčame v tichu.

Pod nohami nám praskajú suché listy a konáre.

„Keď som mala tridsať rokov, umrela mi mamka. A hneď nato, do troch rokov, som prišla o ďalších troch najbližších ľudí v mojom živote vrátane ocka. Zrazu ma trápil strašný pocit samoty,“ vraví pomalšie.

„Nemala som komu zavolať, s kým sa o svoje každodenné radosti a starosti podeliť. Mala som iba kopec času, ktorý som s niekým túžila tráviť,“ priznáva so smútkom v hlase.

Z nostalgie nás vytrhne jej Molly, ktorá je Jankinou spoločníčkou, odkedy ju opustili blízki. Nos má prilepený k zemi a s nesmiernym záujmom hrabe v hline. „Na vytrhávanie korienkov je hotový expert. Ak budeš potrebovať vyplieť záhradu, pokojne sa mi ozvi,“ pohotovo ponúka inovatívnu službu a obe sa smejeme.

„Prešlo šesť rokov a do života sa mi dostala Andrejka,“ vraví Janka a zhlboka sa nadýchne.

Priateľstvo od prvého momentu

„S Andrejkou sme si sadli hneď. Mám pocit, že sa poznáme celú večnosť,“ spomína a ja vnímam, ako sa jej zmenil hlas aj emócia v ňom. „Je veľmi komunikatívna, zvedavá, empatická,“ vymenúva bez zastavenia.

Cítim, že jej na mladej slečne, ktorá je v detskom domove od základnej školy, lebo zo dňa na deň prišla o priamy kontakt s rodinou, úprimne záleží.

Na prvé stretnutie vraj Janka priniesla fixky či omaľovanky a dopredu doma premýšľala nad vhodnými otázkami a témami na rozhovor.

„Za asistencie dvoch psychologičiek a koordinátora Programu BUDDY do miestnosti zrazu vošlo také malé dievčatko s krásnymi veľkými očami plnými strachu z nepoznaného,“ spomína na začiatky ich priateľstva. „Všetka príprava však bola napokon úplne zbytočná. Išlo to úplne prirodzene. Ako s kamarátom. Ani vtedy človek nepotrebuje uvažovať, čo sa ho opýta.“

Napäto ju počúvam a všímam si malé detaily, ktoré ju zdobia.

Brošňa v tvare usmiatej zebry a jemný náramok.

Zaregistruje môj pohľad.

„Ten máme s Andrejkou spoločný,“ ukazuje na ozdobu. „Uviazali sme si ich na ruky počas nášho prvého stretnutia. Kúpila som nám ich, aby sme mali niečo, čo nás bude navždy chrániť a spájať. Niečo, čo budeme mať len my dve,“ vysvetľuje a potmehúdsky a milo sa pritom usmieva.

„Má dobrý kukuč, ako taký šinter,“ vraví, dívajúc sa na moju Molly, ktorá vzrušene pobehuje okolo. Všimne si to, a tak pricupitá k nám.

Keď sa jej však Janka pokúsi dotknúť, odskočí dozadu.

Zlé spomienky sa ťažko mažú.

„Nevadí. Veď ani ja sa nedám cudzím ľuďom hladkať,“ vraví Janka bezstarostne, žmurkne na strapaté psíča, postaví sa a rezko kráčame ďalej.

Spolu dobyjeme svet

Janka navštevuje Andrejku každý týždeň.
Chodia spolu s Molly na prechádzky.
Rozprávajú sa.
Češú si vlasy.
Spolu objavili svet detských motokár a vianočné trhy.
Nakupujú.
Učia sa platiť pri samoobslužnej pokladni, objednávať si jedlo v reštaurácii a nechávať prepitné.
Chodia na výlety do prírody, do kina, na vyhliadky, do parku.

„Za ten čas, ktorý sme spolu, Andrejka pomaly, ale jednoznačne napreduje. Nechce sa mi veriť, že je to to isté malé dievčatko s veľkými zvedavými očami a so strachom v nich,“ vraví.

Mladá slečna sa vraj poctivo pripravuje na každé stretnutie.

Vždy si nachystá všetky výkresy a zážitky z uplynulého týždňa. Dopredu sa Janky pýta, čo si oblečie, aby sa zladili.

„Som nesmierne vďačná za čas, ktorý jej venujem. A ktorý ona trávi so mnou. Aj v momentoch, keď sa cítim podráždená či vyšťavená z práce, mi dokáže vyčariť úsmev na tvári, zabudnem na starosti a som tu iba pre ňu,“ rozplýva sa nad svojou parťáčkou.

Kto mi pomôže? Kam pôjdem?

Tak ako v BUDDY reklame, ani tu nie sú všetky dni ružové.

Neraz Janku po príchode domov prepadne smútok a pocit bezradnosti.

„Najhoršie je obdobie Vianoc. Pamätám si, keď som na Štedrý deň prišla za Andrejkou a jej kamarátmi z domova s vianočným koláčom. Pohľad na tých malých špuntov, ktorí sedeli okolo vianočného stromčeka ako hríbiky, sa mi navždy vryl do srdca. Darmo. Majú síce zabezpečený servis, objednané jedlo, darčeky. Čo však z toho, keď tam sedia bez rodiny a blízkych,“ pýta sa zlomeným, zastretým hlasom.

Odrazu sa pri nás objaví veľký huňatý zlatý retriever.

Prišiel si po pohladenie a poškrabkanie za ušami.

Akurát vhod.

Po chvíli odbehne za pánom, ktorý sa kývnutím hlavou ospravedlňuje za nečakanú návštevu.

Janka pokračuje: „V čase Andrejkiných narodenín prišiel ďalší moment, ktorý mi utkvel v pamäti. Opýtala sa ma, kam som v osemnástich rokoch odišla ja. Najprv som nerozumela otázke. Až po chvíli som si uvedomila, čo prah dospelosti znamená pre deti z detských domovov. Ja som v osemnástich bola doma. No oni si ten svoj domov musia začať hľadať.“

Vraští obočie a podvedome krúti hlavou.

Láska bez definície

Pre Janku je najdôležitejšie, aby pre Andrejku stelesňovala pocit istoty a bezpečia.

„Som a chcem tu byť pre ňu, kedykoľvek ma bude potrebovať. Prišla mi do života a našla si v ňom svoje miesto. Raz ako dieťa, inokedy ako sestra či kamarátka. Nemám to zadefinované. Závisí to od situácie, ktorú spolu riešime a prežívame. Náš vzťah však nie je obmedzený časom. Nerezervovala som si na ňu pár mesiacov či rok. Čím viac času budem môcť byť s ňou, tým lepšie,“ pomaly uzatvára Janka.

Molly a Molly sú už z nachodených kilometrov zmorené.

Park sme krížom-krážom prešli aspoň päťkrát.

Je čas sa rozlúčiť.

A vrátiť sa domov.

 

 

Autor: Simona Lučkaničová

Fotografie: Tomáš Lazorik