Niekedy mi napadne, že som pre ňu možno naozaj jediná osoba v živote, ktorá od nej nič nepotrebuje, jednoducho, je tu pre ňu nezištne.

Vyštudovala hotelovú akadémiu. Láska k dobrodružstvu a cestovaniu ju na viac ako tri roky priviedla k práci čašníčky na zaoceánskej lodi. Dnes pôsobí ako projektová manažérka v banke. Je vášnivá skialpinistka, a snehové kopce už zdolávala s partiou podobných nadšencov v Indii, Turecku či Bulharsku. Má nekonečnú potrebu pomáhať. Dnes už vyše 5 rokov podporuje svoju BUDDY kamošku z detského domova, Ivku*. Dominika Kukumberg.

K Dominike domov prichádzam do dediny pri Bratislave.
Víta ma pri vchodových dverách so širokým prívetivým úsmevom na tvári.

Vchádzam dnu.
Očarí ma vôňa čerstvo napečeného koláča, buchiet a čaju.
Zrak mi padne na farebnú detskú stavebnicu na stole, obrázkové knižky na gauči, zelené rastliny a ihličnaté odrezky vo váze na stole.
Som doma.

Zoznamujeme sa.

Ja prikyvujem na ponuku šálky kávy a popritom zapínam diktafón, aby mi neušiel žiaden detail.

Rozhovor sa môže začať.

Pýtam sa Dominiky na jej začiatky s dobrovoľníctvom a pomoci iným.
„V istom období života som nadobudla dojem, že sa mám dobre, a že to potrebujem spoločnosti oplatiť,“ začína svoje rozprávanie.

Spomína na moment, keď sa rozhodla presťahovať z Prahy za starým otcom na Slovensko, aby sa oňho po mozgovej príhode postarala. „Povedala som si, že mu pomôžem opäť sa začleniť do bežného života, a potom pôjdem ďalej,“ vraví.

Bola to však naivná predstava.
Dedko začal pociťovať príznaky stareckej demencie a nevedel sa už o seba sám postarať.
Z týždňov a mesiacov sa nakoniec stali tri roky.

„Následne som pocítila, že sa potrebujem niekam posunúť. Bola to taká zvláštna „materská“. Pri vlastných deťoch rodičia vnímajú, ako ich ratolesti napredujú a rozvíjajú sa. Pri starom človeku, to tak nie je. Hoci odovzdaný čas a láska je rovnaká,“ spomína sediac na gauči s vážnym pohľadom upreným do steny pred ňou.

Následne sa rezko postaví a prejde do kuchyne zaliať mi kávu.
Mení polohu aj tému.

S BUDDY dobrovoľníctvom vraj začala pred vyše piatimi rokmi.
Nemala partnera ani vlastnú rodinu.

„Mala som priestor, chuť a čas nadviazať nový vzťah,“ vraví, „ale hlavne som veľmi túžila pomôcť nejakému mladému človeku postaviť sa na vlastné nohy.“

Spomína na výberový proces do programu BUDDY a tiež množstvo školení, ktoré absolvovala pred prepojením s Ivkou.

Hovorí o dnes často zmieňovanej téme vzťahovej väzby.

O tom, že deti po príchode do ústavnej starostlivosti detského domova často nemajú pri sebe žiadneho dospelého, na ktorého by sa mohli pripútať, kto je tu pre ne vždy, ponúka im pocit bezpečia a stability.

„Vtedy som si uvedomila, prečo som hneď po strednej škole mala odvahu zbaliť si batoh a odísť na loď do Ameriky. Lebo som kdesi v podvedomí vedela, že sa mám kam a za kým vrátiť. Nemusí sa jednať ani tak o fyzické miesto, ako o ľudí, rodičov, ktorí ma sprevádzali celý život. Deťom z detských domovov táto istota v živote chýba,“ vysvetľuje a nahlas sa zamýšľa nad potrebou programov ako BUDDY v životoch detí z detských domovov. Pre túto myšlienku sa vraj úplne nadchla.

Pri naberaní koláča a spomienke na jej začiatky s programom sa rozosmeje.

Vraví, že v tom čase si hľadala aj životného partnera.br> A každé rande, ktoré absolvovala, zároveň premenila na promo aktivitu BUDDY programu a hľadanie nových dobrovoľníkov. „Aj keď som počas romantickej večere tušila, že to asi nebude muž pre mňa, aj tak som ho skúsila presvedčiť aspoň na dobrovoľníčenie,“ vraví a milo sa nahlas smeje.

Všetci potenciálni frajeri a kamarátky z blízkeho okolia, ktoré sa taktiež snažila presvedčiť pre zapojenie sa do programu, vraj mali strach pred veľkým záväzkom.

„Ja som s nimi tieto pocity nezdieľala. Už na začiatku vzťahu s Ivkou som chápala, a časom sa mi to len prehlbovalo, že ja nie som zodpovedná za to, čo robí. Úmyslom programu BUDDY nie je tie deti nejako vychovávať či pretvárať. Je to skutočne iba o tom, aby som tu pre dané dieťa bola a zaujímala sa o to, ako sa má. Aby som mu ponúkla svoju pozornosť, čas a lásku,“ hovorí s úplnou ľahkosťou a oduševnenosťou v hlase.

Pýtam sa jej na prvé stretnutie s vtedy šestnásťročnou Ivkou.

„Bolo som z toho stretnutia nadšená. Ale zároveň to bolo strašne divné. Veď si to predstav. Posadia pred teba človeka. Povedia - To je Dominika, to je Ivka. Teraz buďte kamošky,“ vraví a nahlas sa smeje. Následne však pokračuje a rozpráva mi o tom, ako si po niekoľkých stretnutiach a telefonátoch sadli a ich kamarátsky vzťah sa rozbehol naplno.

Dominika sama seba vtipne definuje ako typického milovníka jedla, koláčikov a dobrej kávy, a tak veľa spoločného času trávili pri jedle, teplých nápojoch a rozhovoroch. Ale často sa s kávou v ruke prechádzali po parkoch a pár krát si spolu vyšli aj na menšiu turistiku.

Ivka je zasa veľmi kreatívna duša.br> Absolvovali spolu aj kurz maľovania, ktorý bol pre Dominiku síce silným vystúpením z komfortnej zóny, ale zároveň aj prekvapivým relaxom.

Milujú rastliny a spoločný výlet do botanickej záhrady ich obe uchvátil.br> Ivka má dnes doma u seba hotovú džungľu a prednedávnom Dominike venovala jednu rastlinu.

Pár krát Ivka prespala u Dominiky.br> Niečo si navarili.br> Boli spolu.

Jednoducho ako kamošky.

Stáli pri sebe aj keď si Dominika našla svojho muža Dávida a stala sa mamou malej Dity. „Na Dávidovi sa mi okrem iného páčilo aj to, že Ivku hneď prijal. Pochopil, že je súčasťou môjho života, že je to človek, na ktorom mi veľmi záleží, a tak sám podporoval náš vzťah,“ spomína.

S Ditou, ktorá má dnes rok a pól, sú vraj super kamošky. „Je krásne sledovať ich obe, ako sa tešia svojej prítomnosti a rozvíjajú sa,“ hovorí a prstom listuje v albume spoločných fotiek v mobile.

Zaujíma ma životná cesta a minulosť mladej Ivky.
Nemala to doma ľahké.
Jeden rodič jej zomrel, keď bola ešte dieťa, druhý, keď sa nachádzala v kritickom pubertálnom období.
So súrodencom zažívali chudobu, prítomnosť alkoholu a veľa neistoty.
A tak skončili v decáku.

Strednú školu sa jej nepodarilo doštudovať.
Podobne ako veľa mladých ľudí z detských domovov ju po dovŕšení osemnástky opantala predstava slobody mimo stien inštitúcie a jej pravidiel. „Hneď, ako to bolo možné, sa odtiaľ odsťahovala. No realita dospelosti ju prefackala,“ vraví Dominika.

Pýtam sa jej, ako niesla to, že Ivkina cesta nešla smerom, ktorý by si pre ňu Dominika priala. Spomína na koordinátorku – psychologičku programu BUDDY, ktorá jej v mnohých situáciách pomohla lepšie porozumieť deťom z detských domovov, vyrastajúcim v neistote namiesto bezpečia.

„Vďaka rozhovorom s ňou som pochopila alebo si lepšie uvedomila, že ak mladý človek rieši v živote veľké témy ako bývanie, jedlo a postaranie sa o seba samého, tak už zvyčajne nemá priestor a kapacitu sústrediť sa na ďalšie povinnosti, ako je napríklad škola,“ vysvetľuje nahlas.

A tak tu Dominika pre Ivku bola.

Bez predsudkov.
Bez hnevu.
Bez očakávaní spoločnosti.

Rozhovormi a praktickou pomocou.

Pomáhala jej obehať úrady.
Sociálky.
Zdravotky.
Dlžoby.
Banky.

„Pamätám si na moment, keď sme sa rozprávali práve o týchto úradných záležitostiach. Ako bola Ivka prekvapená a možno aj zhrozená, čo všetko vlastne patrí do tej vytúženej dospelosti,“ spomína.

Ivku pomáhala tiež niekoľkokrát sťahovať.
Z domova do zdieľaného bytu. Z jedného do druhého a tretieho.

Každou podobnou skúsenosťou však bola Ivka sebestačnejšia.

„Pred pol rokom sa opäť sťahovala, a mňa k tomu už vôbec nepotrebovala,“ povzdychne si Dominika nahlas. „Na jednej strane som na ňu bola nesmierne hrdá, že si to dokázala sama a za pomoci kamošov zmanažovať, ale zároveň som bola smutná z toho, že ma už nepotrebuje,“ vraví s miernym úsmevom a zatína si pritom pery.

Zrak mi padne na Dominikine fotoknihy v poličke.
Všimne si to.
Rezko vyskočí a podá mi ich.

Ide o spomienky z dobrodružných čias za veľkou mlákou.
Listuje v nich a spomína na nezabudnuteľné zážitky, ktoré výrazne formovali jej osobnosť.

Pýtam sa na Ivku, kde a či pracuje.

Dominika sa hrdo usmeje a povie mi, že sa jej podarilo nájsť trvalý pracovný pomer, hoci aj táto predstava kedysi Ivku desila. „V jej rodine blízki pracovali iba na brigádnické zmluvy alebo na fuškách. Nepoznala systém klasického TPP, ktoré pokrýva dovolenky či PNky, preto ju tento záväzok mierne desil,“ vysvetľuje.

„Je až neuveriteľné, ako silno nás formuje rodina, v ktorej vyrastáme. Ako určuje, čoho sa bojíme, a ako odvážni sme v živote,“ dodáva.

Dominika pozerá na hodinky.
Zisťujem, že Dita medzičasom spinkala v kočíku na záhrade.

Obliekame si bundy a vychádzame von za ňou.

Pýtam sa jej, čo Ivke dáva, čo ju učí.

„Tým, že mám rodinu, dúfam, že jej ukazujem, ako môže vyzerať dospelácky a rodinný život a vzťahy v ňom. Navyše, dúfam tiež, že vie, že sa na mňa môže kedykoľvek spoľahnúť, že som tu pre ňu, v dobrom aj zlom,“ vraví.

A následne spomína na telefonát spred pár mesiacov, kedy jej Ivka zavolala, lebo sa potrebovala vyrozprávať z pocitu samoty.

Dozvedám sa, že vraj tomu nebolo vždy tak.
Samoozývanie detí totiž niekedy trvá.
Vraj prvé roky ich vzťah iniciovala Dominika.
Všetky stretávania, aktivity a rozhovory. 

Pýtam sa jej, či to bolo pre ňu náročné.
Jej priamosť a vyzretosť ma príjemne prekvapia.

„Vedela som, že to tak môže byť. Pripravovali nás na to počas vzdelávania v BUDDY. A tak som to príliš nedramatizovala. O to viac som sa však potešila, keď sa mi po rokoch začala ozývať ona sama, či len tak, lebo sa chcela posťažovať, alebo potrebovala pomoc a vedela, že u mňa má podporu,“ hovorí a vyberá spokojnú Ditu z kočíka a milo sa jej prihovára.

„Niekedy mi napadne, že som pre ňu možno naozaj jediná osoba v živote, ktorá od nej nič nepotrebuje, jednoducho, je tu pre ňu nezištne.“

Musíme sa už poberať.
Zrak mi padne na kopec kokosových kŕmitok pre vtáčiky, ktorými zdobia konáre stromov.

Vyrobili si ich doma.
Lebo chceli pomôcť zvieratám.

Pýtam sa jej, či sme na nič podstatné nezabudli.
Zasmeje sa a zhlboka si vydýchne.
Vraj mala v úvode z tohto rozhovoru veľký stres.

„Na začiatku som ti spomínala, že ma do BUDDY priniesla veľká chuť pomôcť nejakému dieťaťu. Táto intenzívna motivácia už nejako vyprchala. Túžba po nezištnej pomoci sa rokmi premenila na jednoducho dobrý pocit z priateľstva, ktorý s Ivkou máme.

A preto som si už nevedela predstaviť, o čom ti tu budem rozprávať.

Mám jednoducho kamošku.
Spolu si zdieľame, čo jedna a druhá prežíva.
Podporujeme sa.
Je to normálne.
Prirodzené,“ uzatvára.

 

*Meno Ivka bolo zámerne vymyslené z dôvodu ochrany súkromia mladej dospelej.
Autor: Simona Lučkaničová
Fotografie: Paulína Ščepková