Z detského domova až do Austrálie: Príbeh Oxany a jej BUDDY Janky

Oxana Rybárová vyrastala v prostredí, kde sa detstvo nespája s bezstarostnosťou, ale so strachom. Narodila sa v rómskej osade, neskôr žila spolu so súrodencami v krízovom centre a potom sa na čas vrátila domov. Lenže netrvalo dlho a situácia doma sa opäť zhoršila – otec pil, bol násilný a deti sa pred sociálnymi pracovníkmi skrývali pod posteľou alebo do skrine. Nakoniec ich zobrali zo školy a umiestnili do detského domova. Oxana dnes hovorí, že si z tohto obdobia nesie úľavu aj vďačnosť, ale aj krivdu a zranenia – a že ju to síce poznačilo, no zároveň aj posilnilo.

Detský domov priniesol Oxane bezpečie, ktoré predtým nepoznala. Mala tam deti, ktoré jej boli ako súrodenci, aj tety, ktoré jej dali lásku a porozumenie. Zároveň však ostávala súčasťou prostredia, ktoré dieťa síce ochráni materiálne, ale nedokáže mu nahradiť niekoho, kto je „len jeho“ – jedného dospelého človeka, o ktorého sa môže oprieť mimo režimu, pravidiel a kolektívu. A práve to sa neskôr ukázalo ako rozhodujúce.

Keď mala asi 14 rokov, zapojili sme ju do programu BUDDY. V rozhovore s našou BUDDY psychologičkou hovorila o tom, že by si priala mať dospelú kamarátku – niekoho, s kým by sa mohla rozprávať a kto by ju vedel vypočuť a chcel pochopiť. V tom čase ju v domove obmedzovali pravidlá: nemohla len tak chodiť von s kamarátmi ani mať mobil, a ako spontánne dievča cítila potrebu niekam ísť, niekoho stretnúť a porozprávať sa.

Na druhej strane bola BUDDY dobrovoľníčka Janka Kropáčková, ktorú k dobrovoľníctvu priviedla túžba robiť niečo, čo bude mať skutočný zmysel. Hľadala spôsob, ako byť užitočná, a zarezonovala v nej myšlienka, že aj niekoľko hodín týždenne môže dieťaťu zásadne zmeniť život. Do programu vstúpila po úspešnom absolvovaní komplexného výberového procesu, ktorý trval takmer rok a zahŕňal rôzne typy pohovorov, školení aj psychologický posudok. Pripravovali sme ju aj na to, že vzťah nemusí byť jednoduchý. Janka sa však stopercentne zamerala na to, čo môže dieťaťu priniesť ona – nie naopak.

S Oxanou sa po prvýkrát stretli v detskom domove, kam za ňou Janka prišla. Hneď v ten deň išli spolu na prechádzku, ktorú celú prekecali. Od začiatku bolo podstatné práve to, že sa rozprávajú a že Oxana cíti, že ju niekto naozaj počúva. Ich vzťah vznikal pomaly, cez pravidelné stretnutia, postupné budovanie dôvery a obyčajné rozhovory, ktoré sa neskôr ukázali ako najdôležitejšia vec zo všetkých.

Postupne si BUDDY dvojica vybudovala pevný vzťah, ktorý presahoval štandardné stretávania sa raz za týždeň. Keď sa Kropáčkovcom naskytla príležitosť odísť do Austrálie, začali premýšľať, či by to mohla byť šanca aj pre Oxanu. Vedeli, že pre mladého človeka z detského domova je prechod do samostatného života náročný – a že takáto možnosť by Oxane mohla poskytnúť nové skúsenosti aj príležitosti. Rozhodli sa preto, že ju prizvú so sebou, a začali hľadať spôsob, ako to celé zrealizovať. Vytvorili zbierku na platforme Donio, ktorá mala pomôcť pokryť náklady spojené s jej odchodom, štúdiom a začiatkom nového života v Austrálii.

Oxana sama hovorí, že nie všetkým ľuďom verí na sto percent, pretože už viackrát zažila sľuby, ktoré sa nenaplnili. Aj preto sa zo začiatku bála o možnosti odísť do Austrálie vôbec hovoriť. Nechcela zažiť ďalšie sklamanie a nechcela nikomu vysvetľovať, prečo to nevyšlo. Až keď sa veci začali naozaj hýbať – keď sa zorganizovala zbierka a Janka s jej manželom išli zaplatiť školu – napísala Janke vetu, ktorá vystihuje celú váhu toho okamihu: „Janka, ono sa to naozaj deje.“ Vtedy si uvedomila, že Janka je jedným z mála ľudí v jej živote, ktorí jej niečo sľúbili a tak veľký sľub aj dokázali dodržať.

Pre Oxanu nebol dôležitý len samotný odchod do zahraničia, ale aj to, čo v nej postupne otváral vzťah s jej BUDDY. Vďaka obyčajným rozhovorom a spoločnému času získala pocit, ktorý v domove ani v škole nezažila: že tu je niekto len pre ňu a má úprimný záujem jej pomôcť. Stretávali sa každý týždeň a ona sa mala komu zveriť, deliť sa o to, čo ju trápi aj teší, a zažívať obyčajný záujem bez odsudzovania. Janka zároveň zdôrazňuje, že deti z centier často pri odchode do dospelosti nemajú takmer nič – žiadne zázemie, peniaze ani sieť podpory – a práve preto je pre ne stabilný vzťah taký dôležitý.

Dnes Oxana žije spolu s Jankou a jej rodinou v austrálskom Brisbane, kde aj študuje. Pred rokmi pritom sama nevedela samostatne cestovať ani po Košiciach – nevedela si pozrieť spoje ani ísť električkou, a nikam nechodila sama. V Austrálii ju Janka s rodinou najprv sprevádzali, no postupne jej nechali priestor, aby začala fungovať samostatne. Oxane netrvalo dlho, aby si zvykla na nové prostredie aj cudzích ľudí, zorientovala sa v meste a ukázala všetkým, že chce napredovať. Dnes študuje angličtinu a pracuje v kaviarni. Cieľom rodiny Kropáčkovcov je, aby sa postupne naučila jazyk, získala skúsenosti aj istotu postaviť sa na vlastné nohy a raz konečne žila život, aký si zaslúži.

Jej skúsenosť a odhodlanie však nie sú samozrejmé. Oxana otvorene hovorí aj o tom, čo sa deje s mnohými mladými ľuďmi po odchode z detského domova. Pozná ľudí, ktorí skončili na ulici, živoria, užívajú drogy, robia dílerov alebo sa dostali k prostitúcii.

Vie, že systém im nedáva rovnaký štart ako deťom, ktoré majú rodinu, bývanie a zázemie. Aj preto si uvedomuje, akú výnimočnú šancu dostala – a že bez programu BUDDY a bez Janky by jej život pravdepodobne vyzeral úplne inak.

A práve v tomto kontraste najviac vyniká aj podstata jej príbehu. Nie v dramatickom zvrate, kedy sa dievča z detského domova dostalo do Austrálie, ale v tom, že pri ňom niekto stál. Že z dieťaťa, ktoré sa kedysi skrývalo pred dospelými pod posteľ, vyrástla mladá žena, ktorá dnes dokáže hovoriť o budúcnosti pokojne a bez strachu. Pretože to, čo zmenilo jej životné smerovanie nebolo vycestovanie do zahraničia, ale vzťah, na ktorý sa môže spoľahnúť.

 

Fotografie: archív Janky Kropáčkovej a Oxany Rybárovej

Príbeh Oxany a Janky spracovali aj:

 

Novší článok
Starší článok