Aj tvorba pravidiel má svoje pravidlá alebo 4 najčastejšie chyby pri tvorení pravidiel

Nielen v školách a v škôlkach sa s deťmi tvoria pravidlá. Aj v rodine by sme mali mať nastavené a zadefinované pravidlá spoločného fungovania. Mnohí rodičia sa o to aj pokúšajú, dokonca majú zoznam pravidiel vzorne pripnutý magnetkou na chladničke, či prilepený na dverách. No niektorým to akosi nefunguje. 

Takže detská izba je stále rozhádzaná, súboj medzi súrodencami o hračky je na dennom poriadku, veľkáčom je zas jedno, čo rodičia hovoria o používaní mobilu a hrách na počítači, či domácich prácach. 

Rodičia sa rozčuľujú a kritizujú deti za všetko, čo neurobili. Občas aj kričia a sťažujú sa na súčasnú dobu. Pravidlám už neveria, veď ich skúsili a vôbec im nepomohli.  Skôr, ako spíšeme 4 najčastejšie chyby pri tvorbe pravidiel, potrebujeme upozorniť aj na fakt, že je rozdiel, či tvoríme pravidlá s malými detvákmi alebo s veľkáčmi. A navyše, niekedy sa nám domáce pravidlá často prelínajú s pravidlami o slušnom správaní, či s určitým režimom dňa, s domácimi prácami a povinnosťami. 

Čomu sa teda pri tvorbe pravidiel treba vyhnúť?

1. Pravidlá nie sú príkazy 

Najznámejšie škôlkárske pravidlo v podobe básničky „ak chceš niečo povedať, musíš hore rúčku dať“ je síce milé a ľahko zapamätateľné, ale tiež len niečo prikazuje. Keby sme deťom naformulovali všetky pravidlá len v podobe príkazov, napríklad „o hračku sa musíš podeliť!“, „počítač musíš o deviatej vypnúť!“, či „každý večer upraceš hračky!“, deti by nás prekukli a s rešpektom takto formulovaných pravidiel by mali problém. Ani dospelákom by sa nepáčilo, keby mali žiť s niekým, kto im iba nariaďuje a prikazuje, čo majú robiť. Za pravidlá spolužitia by to istotne nepovažovali.

2. Pravidlá nie sú zákazy

Ani formulácie typu „nemôžeš rozhadzovať hračky“, „pokiaľ sa nenaučíš, nebudeš používať počítač“, „nebudeš stále hrať online hry“ nemusia zaručiť, že ich deti budú vnímať ako pravidlá. Označia ich za jasné zákazy. Pravidlá teda nemajú vyjadrovať to, čo nechceme, aby deti robili. Práve naopak, majú vyjadrovať to, čo od detí vyžadujeme. Ak majú deti po sebe ukladať hračky a nechceme im to prikazovať a ani im zakazovať pozeranie rozprávky, kým si neupracú hračky, môžeme naformulovať pravidlo „po skončení hry si ukladáme hračky“ alebo „pred spaním ukladáme hračky“. Keď niekomu zas prekáža, že sa deti doma hrajú s loptou a z izby majú štadión, môže stanoviť pravidlo „s loptou sa hráme vonku“.  Pri veľkáčoch sa zíde pravidlo „počítač na hranie používame v čase...“ alebo „po dvoch hrách vypíname počítač“. 

3. Pravidlá nepredstavujú dlhý zoznam

Zvyčajne pri výchove menších detí sa utiekame k tvorbe pravidiel v podobe dlhého zoznamu, čo deti majú a nemajú robiť. Stáva sa nám, že deti tento zoznam nevedia ani vymenovať. No vedia, že je pripnutý na chladničke, či niekde na dverách. Takže aj tu platí, že menej je viac. A navyše, pri malých deťoch, ktoré nevedia čítať, je vhodnejšie písané pravidlá doplniť aj kresbou.

4. Pravidlá nie sú len moralistické požiadavky rodiča

Rodičia majú často požiadavky, čo by ich deti mali a čo nemali robiť, a tak im predostrú pravidlá. Potom očakávajú, že ich deti budú dodržiavať. Deti však často nechápu ich zmysluplnosti. Aby sme im objasnili, prečo potrebujeme nejaké pravidlá, malo by im byť zrejmé, prečo také pravidlo chceme. 

Napríklad, keď povieme deťom, že na neuložené hračky môžeme stúpiť a zničiť ich, prípadne si môžeme ublížiť, tak im zároveň objasňujeme potrebu mať nejaké pravidlo. Staršie deti môžu aj samy navrhnúť nejaký nápad na pravidlo, čím ich vťahujeme do tvorby a nedávame len svoje požiadavky. Keď sú deti vtiahnuté do tvorby pravidiel, ich zodpovednosť za dodržanie je silnejšia, ako keď majú dodržiavať požiadavky nastavené rodičmi.

A na záver je potrebné pripomenúť, že keď už máme pravidlá naformulované, treba aj kontrolovať ich dodržiavanie a byť rodičovsky dôsledný, inak nám neprinesú očakávaný výsledok. 

O autorovi: Alena Mateášiková je liečebná pedagogička, má ukončený psychoterapeutický výcvik v Gestalt terapii. Špecializuje sa aj na prácu s deťmi trpiacími ADHD, riešenie konfliktov, mediáciu a krízovú intervenciu. V súčasnosti  má súkromnú prax, kde pri práci s deťmi využíva najmä kreativistické terapie (arteterapia, dramatoterapia alebo hrovú terapiu) v kombinácii s psychoterapeteutickými prvkami. Viac o Aleninej práci nájdeš TU.