Ako si dobrovoľníčka Petra a dieťa Lucka budovali dôveru

Dnes ti začneme rozprávať príbeh jednej z BUDDY dvojíc, ktorý sa v mnohom podobá ostatným príbehom. Cesta každého dieťaťa a dobrovoľníka sa totiž zvyčajne skladá z 3 fáz. Tou prvou je často neľahké budovanie dôvery. 

Ako každý BUDDY dobrovoľník, aj Petra prešla náročným 5 mesačným výberovým procesom, na konci ktorého ju čakala Lucka. Pred ich prvým stretnutím, sme Petre o Lucke prezradili to najdôležitejšie.

Lucka má 12 rokov. Je veľmi šikovná a výtvarne nadaná. Vo vzťahoch je opatrná a len pomaly si k sebe niekoho púšťa. Je utiahnutejšia a veľa o sebe nehovorí. V škole nemá mnoho kamarátov a počas prestávok si najradšej kreslí. Z rodiny ju zobrali keď mala 7 rokov kvôli zjavnému zanedbávaniu. Do školy chodila špinavá alebo nechodila vôbec. Rodičia, závislí od alkoholu, ju často niekoľko dní nechávali samú s mladším bratom, o ktorého sa musela postarať. V súčasnosti sa o Lucku rodina nezaujíma. Lucka by chcela vidieť svojich rodičov, no jej mama nikdy neprišla, i keď to v posledných rokoch často sľubovala.

Pred prvým stretnutím sa Petra tešila aj obávala zároveň. Prítomná však bola aj koordinátorka, ktorá uľahčila zoznamovanie. Lucka bola hanblivá, no zároveň zvedavá na svoju dobrovoľníčku. Veď už predtým sa na ňu pýtala. Dievčatá sa začali rozprávať o tom, čo ich baví. Obe prekvapilo, že majú podobné záujmy - rady kreslia a chodia na prechádzky. Už na prvom stretnutí Lucka pomenovala svoju veľkú túžbu - návštevu galérie - a tak si naplánovali program na najbližšie stretnutie.

Dievčatá sa začali pravidelne vídať. Okrem návštev výstav, spoločného kreslenia a pečenia, často venčili Petrinho psíka. Lucka má silný vzťah ku zvieratám, no svoje vlastné mať v domove nemôže. Ich stretnutia boli pravidelné, no Lucka bola veľmi pasívna. Nevedela sa rozhodovať a Petra sa musela veľmi snažiť. Takto prešlo niekoľko mesiacov, keď zrazu Lucka stíchla úplne, uzatvorila sa do seba a prestala mať záujem stretávať sa.

Petra sa o tejto situácii začala rozprávať s koordinátorkou. Tá ju povzbudzovala, no odporučila jej, aby na Lucku netlačila. Poradila jej, aby dala Lucke pocítiť, že je tu pre ňu a že jej bude oporou, ak to bude potrebovať. Petra jej preto niekoľkokrát napísala, no nedostala odpoveď. Približne o dva týždne Lucka opäť prijala pozvanie na stretnutie, ale o udalostiach posledných dní sa odmietla rozprávať.

Podobná situácia sa ešte párkrát zopakovala, no Lucka sa postupne učila Petre dôverovať. Zistila, že jej môže povedať ak sa jej niečo nepáči alebo ak sa nechce stretnúť. Naučila sa vyjadriť, čo vo vzťahu prežíva a komunikovať aj negatívne emócie. Petra vždy reagovala s pochopením a úprimne sa zaujímala o to, čo si Lucka myslí a čo prežíva.

Tento prístup pomohol Lucke naučiť sa, že môže byť sama sebou a že Petre môže dôverovať, i keď sa v dospelých už mnohokrát sklamala. Bola naučená, že o jej pocity sa nikto nezaujíma, nikto ju nevypočuje, že je zbytočné vôbec rozprávať. Vďaka trpezlivému prístupu dobrovoľníčky, začala Lucka pomaly napredovať a ich vzťah sa pre ňu stal najbližší, aký doteraz zažila.