Deti z centier potrebujú pochopenie a vzory správania

 

Každé dieťa by malo mať pri sebe milujúcich rodičov alebo blízkych, ktorí ho sprevádzajú detstvom a  na ceste k dospelosti. Deti môžu u dospelých nájsť oporu, lásku, či v nich vidieť svoj pozitívny vzor. Aj keď nie je vždy vzťah detí a  rodičov ideálny, rodina im poskytuje zázemie a  pocit, že niekomu na nich záleží. Ale čo deti, ktoré vyrastajú v  Centrách pre deti a rodiny, v  bývalých detských domovoch? Ako sa môže na ich správaní prejaviť chýbajúci vzťah s  mamou či otcom?

U  detí sa vo všeobecnosti môžeme stretnúť s  poruchami správania, ktoré sú diagnostikované príslušným odborníkom, zväčša psychiatrom alebo klinickým psychológom. Ide teda o  medicínsky problém. Zuzana Zimová, špeciálna pedagogička a  odborná garantka programu BUDDY ale vysvetľuje, že ak sa dieťa správa inak, ako by sme očakávali, neprimerane situácii a podobne, tak je to pre nás znamenie, ktoré treba dešifrovať. „Podľa toho môžeme s  ním komunikovať alebo motivovať ho k tomu, aby sa správalo inak. Je síce dobré, ak poruchy správania diagnostikujeme, ale oveľa efektívnejšie je prísť na to, čo sa dieťaťu vôbec stalo, že sa takto správa. Prísť na koreň veci.“

 

Dôvody zmien správania

Správanie detí môže mať pôvod aj v biologických alebo fyziologických súvislostiach, lebo niektoré prejavy správania patria k vybraným typom diagnóz. Napríklad v prípade ťažších mentálnych retardácií bývajú deti výbušnejšie. „Alebo aj deti s  rôznymi zmyslovými poruchami vedia byť veľmi napäté z  toho, že ten svet je pre ne nezrozumiteľný a  môže sa to prejavovať na tom, ako sa správajú. To sú veci, ktoré neovplyvníme, lebo majú fyzický pôvod,“ hovorí Zuzana Zimová. Podľa nej túto skutočnosť treba prijať ako fakt a  našou úlohu je sformovať prostredie tak, aby sme tento stav pri komunikácii s  deťmi brali do úvahy a  aby sme im privodzovali čo najmenej dráždivých podnetov - u niektorých detí je to hluk, u iných vône, určitý tón hlasu, zmeny v známom prostredí alebo v režime dňa.

Väčšina detí z  centier má reaktívne správanie na to, čo sa im v živote prihodilo. „Môžu mať poruchy vzťahovej väzby, keďže ide o deti, ktoré boli vo vzťahoch zranené. To sa im potom prejavuje v ďalších vzťahoch,“ vysvetľuje špeciálna pedagogička. V  tomto prípade nám napadne otázka, prečo majú deti z  centier častejšie iné správanie (napríklad sú výbušnejšie, alebo naopak utiahnutejšie, menej si dôverujú, majú menšiu výdrž, ťažšie sa adaptujú na zmeny) ako deti, ktoré vyrastajú v  rodinách. Dôvodom je fakt, že keď sa tieto deti vyvíjajú, ich mozog sa nastaví na veľmi citlivé vnímanie ohrozenia. Pri ohrození má človek tri možnosti reakcie. Je to útok, útek alebo zamrznutie. „Čokoľvek z  toho, čo tieto deti robia, môžeme vyhodnotiť ako neprimerané alebo neadekvátne. Oni sa naučili v  čase ohrozenia reagovať veľmi rýchlo. Pre nich môže ohrozenie znamenať, že sa musia okamžite brániť. Tá hrôza malého dieťaťa je väčšia ako pri iných deťoch a ich reakcia je primeraná tomu, ako v danej chvíli vnímajú svet,“ hovorí Zuzana Zimová.

Deti z  centier majú oveľa menšiu mieru uvedomenia si, čo sa reálne deje a  tak konajú rýchlo. Ich mozog je nastavený okamžite reagovať na akékoľvek nebezpečenstvo. Keďže pri svojom vývine nemali emocionálnu podporu, ich mozog sa nenaučil prejsť od okamžitej fyzickej akcie k  uvedomeniu si emócie a k jej spracovaniu. Je preto nutné porozumieť tomu, prečo tak v  danej chvíli robia. Ak sa podľa nás správajú nevhodne, je to spôsobené tým, že doteraz nemali bezpečný vzťah a  nemohli si vytvoriť vzorec bezpečnej väzby.

 

Najčastejšie prejavy porúch správania

Každý z  nás si vytvára rôzne stratégie, pomocou ktorých sa utišuje v  prípade, ak prežíva silnú emóciu. „Je to totiž veľmi vyčerpávajúce. Navyše, ak tie časti mozgu, ktoré sú zodpovedné za rozmýšľanie a  plánovanie, nefungujú, nemôžeme tak dlhodobo žiť. Naším cieľom je, že ak prežívame emóciu, snažíme sa dostať ju pod kontrolou,“ vysvetľuje Zuzana Zimová.

Dospelý človek, ktorý vyrastal v  rodine a  má vybudovanú vzťahovú väzbu na svojich rodičov či blízkych, môže síce smútiť alebo plakať, ale popri tom vie aj premýšľať a  plánovať, čo urobí, aby sa mohol začať znova tešiť alebo aby tento smútok utlmil. Má teda stratégiu, ktorú sa učil od detstva. Aby sme sa upokojili, môžeme počúvať hudbu, ísť si zabehať alebo cvičiť.

A  to isté robia aj deti. Ale pri nich je nutné rozlíšiť medzi tým, čo je užitočné alebo neužitočné. Niečo, čo je užitočné v  situácii veľkého ohrozenia, môže byť neužitočné v  inom prípade. „Napríklad, počujem silné buchnutie, tak začnem utekať. Ale keď som s  deťmi v  triede, nemá zmysel utekať v  zatvorenej miestnosti. Vtedy má zmysel obzrieť sa a  začať skúmať, čo sa stalo alebo sluchom vyhodnotiť, že sa nič nestalo a  môžem ostať sedieť. Ak máme dobre vybudované reakčné stratégie, tak používame tie, ktoré sú v  tej situácii vhodné a  nebudú nám spôsobovať ešte väčšie komplikácie. Väčšina ľudí má vybudovaných viacero zdravých stratégií.“

Deti z  centier si však vybudovali stratégie, ktoré im pomáhali v  náročných chvíľach. Sú zamerané na uvoľnenie napätia, lebo všetky emócie sa v  nich kopia a  vytvárajú tlak, ktorý potrebujú uvoľniť. Málokedy videli dospelých, ktorí zdravo „vypúšťajú paru“. A  tak robia len to, čo sa naučili, čo im život ponúkol. Ony ani dokonca nemusia vedieť, že sa hnevajú. Väčšinou povedia, že majú nervy alebo sa majú zle. Ale nevedia povedať prečo, lebo to prežívajú na fyzickej úrovni – stiahlo im žalúdok alebo majú kŕče v  rukách. Alebo zničia nejakú vec, prípadne ak sa majú zle, niekomu vynadajú. Ale môže sa to u  nich prejaviť aj obrátene, voči sebe – že sú nemožní, že ich nikto nemá rád, nikto ich nemôže prijať a  sebe samým to dávajú za vinu.

 

Život pod kontrolou

Deti z  centier majú nenaplnené základné potreby. Je to napríklad potreba mať pod kontrolou svoj život a  preto prežívajú veľmi veľa bezmocnosti. Človek, ktorý nevyrastal v  centre, si neuvedomuje, ako málo môžu tieto deti rozhodovať o  svojom živote. Tieto deti nemajú pod kontrolou ani to, kde žijú. Niekto za nich rozhodol, že budú žiť bez rodičov, s inými dospelými ľuďmi, ktorí nie sú ich príbuzní a  povedal im, kto budú ich kamaráti.

„V  detstve za nás rozhodujú iní. Ale je rozdiel, či to robí niekto, kto nás má rád, s  kým máme vzťah a  dôverujeme mu. Alebo či vieme, že o  nás rozhodujú cudzí ľudia, s  ktorými nemáme vzťah a  netušíme, či to s  nami myslia dobre,“ hovorí špeciálna pedagogička Zimová. Deti z  centier tak nevnímajú, že to s  nimi niekto myslí dobre. Nemajú dôvod tomu veriť. Prežívajú hlboký pocit bezmocnosti. Majú tak často pocit, že s  nimi niekto manipuluje a  potom oni manipulujú s  inými ľuďmi. Ak majú možnosť mať niečo alebo niekoho pod kontrolou, tak využijú tú príležitosť.

 

 

Zistiť potreby dieťaťa

Preto je dôležité poznať životný príbeh dieťaťa z centra. Ak nemá na svojej ceste dospelých ľudí, s  ktorými si môže vybudovať pevný a  dostatočne dlhý vzťah, tak jeho správanie je reakcia na to, čo nedostalo. Niekedy môže pomôcť terapia a  liečba slovom. No nie vždy to funguje. Na vine je to, že slovo pôsobí v tej časti mozgu, ktorá reaguje na slová. Ľudia, ktorí prežili traumu, reagujú úplne z  inej časti mozgu – z  časti, ktorá automaticky spúšťa fyziologické reakcie ako zvýšený tep, zrýchlené dýchanie, vyšší tlak, napäté svaly. A  môže sa stať, že aj keď títo ľudia prejdú terapiou, vyrozprávajú sa, pracujú na sebe, tak príde situácia, kedy sa u  nich opäť ako reakcia prejavia panický strach, či úzkosti a  fyziologická reakcia ich prevalcuje.

V  posledných rokoch sa preto v  odborných kruhoch hovorí, že treba najprv pracovať s  telom. „Tieto deti potrebujú, aby sa naučili vnímať svoje telo a  aby sa naučili upokojiť cez telesnú reakciu. Napríklad ich naučiť dýchať alebo sa musia naučiť veľmi veľa relaxačných techník upokojovania samého seba,“ hovorí Zuzana Zimová. Jej skúsenosti hovoria, že pri niektorých deťoch, ktoré prežili traumu a  vyrastajú v  centre, nefungujú relaxačné cvičenia, lebo už len zatvoriť oči znamená pre ne ohrozenie. Ak totiž zatvoria oči, strácajú kontrolu nad tým, čo sa okolo nich deje. „Ak však dieťa dokáže zatvoriť oči a  ostane pokojné, je to znak, že máte veľmi dobrý vzťah a  že sa pri vás cíti bezpečne. Dôveruje tomu, že ho dokážete chrániť.“ U  týchto detí je lepšie naučiť ich rozdiel medzi napätím a  uvoľnením sa. Jednou z účinných metód práce s traumou, ktoré majú svojich vyškolených terapeutov, je aj na Slovensku napríklad EMDR.

 

Krik nepomôže, je dobré mať krízový plán

Nie jedenkrát sa stane, že deti nazlostia svojich rodičov alebo vychovávateľov v  centre. Pre deti z centier je kričanie naozaj zlým riešením, keďže mnohé z nich zažili násilie a  to je spojené s  kričaním. „Nikto z  nás nie je dokonalý a  keď sa už niečo také stane, treba z  toho vyťažiť, čo sa len dá.“ Ak aj na dieťa nakričíme, mali by sme ísť za ním a  vysvetliť mu, prečo sme to urobili. Že krik bolo to jediné, čo sme vtedy dokázali, hoci vieme, že to nepomáha. Mali by sme sa dieťaťa spýtať, ako sa vtedy cítilo, či malo rovnaké pocity ako my sami. Môžeme mu navrhnúť, že spolu popremýšľame, ako sa správať inak. Dieťaťu tak dáme vedieť, že sme kričali nie preto, že sme mu chceli ublížiť, ale že sme v  tej chvíli nevedeli urobiť nič lepšie. Základom všetkého je teda práca s  vlastnými emóciami.

Dôležitá pri práci s  deťmi v  centrách je aj prevencia. Dospelí, ktorí okolo nich žijú, by mali urobiť všetko pre to, aby ich prostredie neprovokovalo. Nie vždy sa to ale dá a  ak nastane v  skupine v  centre krízová situácia, Zuzana Zimová odporúča mať vypracovaný bezpečnostný plán. „Ten nám dá inštrukcie, čo robiť, keď dieťa dostane napríklad záchvat. Ten znamená paniku a  úzkosť a  deti sú agresívne preto, lebo majú úzkosť. Ale čo robí dospelý, ktorý je pri nich? Čo vtedy majú robiť ostatné deti? Na takéto situácie treba byť pripravený a  mať ich nacvičené.“ Táto metóda sa používa aj v  rodinách, kde sa vyskytuje domáce násilie. Tým, že dané dieťa je agresívne, vyvoláva situáciu domáceho násilia a  všetky deti v  skupine sú znova traumatizované. Plán však môže dať istotu dospelému človeku, že vie, čo má v  danej situácii robiť. Taktiež môže napríklad poveriť dieťa v  skupine, ktoré je najschopnejšie racionálne reagovať, aby sa postaralo o  ostatné deti a  vzalo ich preč, či privolalo pomoc.

 


Fotky použité v tomto článku sú len ilustračné a pochádzajú z verejných foto-databáz.