Biť či nebiť (dieťa)?
Platón sformuloval jednoduchú myšlienku: „Dieťaťu ľahko odpustíme, keď sa bojí tmy...“. Matka, otec, tí ktorí držia dieťa v náručí, ho učia, že hoci existuje tma a v nej bubáci a draci a príšery, je možné ich poraziť. Ale čo ak sa mamka a tatko sami premenia na drakov a bubákov prostredníctvom kriku, spôsobovania bolesti?
Možno si poviete, že preháňam. Veď jedna „výchovná“ ešte nikomu neublížila. Každý niekedy dostal po zadku. Ale kto povie dieťaťu, ako ho má tá facka bolieť – kto mu povie, že toto bolí „iba“ výchovne? Aký je teda rozdiel medzi bolesťou, ktorú spôsobuje rodič v návale výchovných ambícií a páchateľ, ktorý ubližuje dieťaťu bez následkov na výchovu pre dieťa?
Existuje vôbec možnosť, že akýkoľvek úder uštedrený z pozície fyzickej, psychickej alebo sociálnej nadradenosti môže byť niekomu na prospech? Keď dospelý spôsobuje bolesť bezbrannému, sám sa vzdáva na ten čas titulu človeka rozumného – človeka dnešného typu, ktorý využíva svoju silu pre ochranu a výchovu.
Ak chceme dieťa vychovávať, musíme vedieť k čomu ho chceme doviesť a mali by sme vedieť, kým by sa malo stať. Spomenuli ste si na vety ako: „Takú Ti jednu tresnem, že si zapamätáš...“, táto veta sa však nedá dopovedať. Málokto si totiž naozaj zapamätá dôvody facky, buchnátu, capnutia po zadku. A ešte menej ľudí si naučilo prostredníctvom takéhoto trestu to, čo malo byť jeho cieľom. V pamäti ostáva iba ten úder. A krivda, nech je maskovaná humorom, vtipnými historkami z detstva, bagatelizovaním alebo nekonečným altruizmom. Čo ak sa začnú deti správať vzorne, iba aby predišli trestu? Čo ak budú dúfať, že svojim vzorným správaním si vyslúžia aspoň trochu lásky a pozornosti? Čo ak sa zo strachu pred trestom budú usilovať svoje zlyhania a obavy skrývať? Zavolajú, keď budú potrebovať pomoc v dospelosti, keď „vyparatia“ alebo sa im prihodí niečo oveľa horšie ako neuprataná izba?
Od začiatku svojho krehkého života je dieťa odkázané na dospelých, najbližších. Od začiatku je vo Vašich rukách. Výchova dieťaťa, nie je však parazitovanie dieťaťa na Vašich myšlienkach, na Vašom čase, na Vašej nervovej sústave. Ide o symbiózu – splynutie – dieťa Vám pomáha rásť. Práve ono nás konfrontuje s najväčšími nedokonalosťami a zlyhaniami a oceňuje úspech, aj nedokonalý. A jedného dňa rodičom všetky nedokonalosti odpustia. Každá hodina ostáva v dieťati, zmení sa na tisícky buniek z ktorých všetko rastie. Tisícky pokusov a omylov, ako byť dobrým rodičom, no aj tisícky krásnych zážitkov a cenných vedomostí. Vlastne celý Platónov výrok znie: „ Dieťaťu ľahko odpustíme, že sa bojí tmy. Skutočnou tragédiou však je, keď sa ľudia boja svetla.“
Koľko krát môžeme svoju slabosť a nazvať omylom, kým sa stane voľbou?
Ak máte pocit, že existuje veľa názorov na výchovnú facku, neexistuje. Existuje iba veľa odôvodnení zlyhania, veľa odôvodnení frustrácie, bezmocnosti, hnevu. Možno je potrebné zlegitimizovať takéto konanie aspoň vetou: „ale dieťa bolo alebo mohlo byť v ohrození života!“. Ako sa do tohto ohrozenia dostalo? „Výchovnými“ zraneniami možno naozaj získate jedného dňa naaranžovaný dokonalý rodinný portrét. Capnutím po zadku možno naozaj mamičky vyhrajú nezmyselné súťaže v „pieskoviskových spoločenstvách“ – kto má krajšie, čistejšie a šikovnejšie dieťa. Ale ak to nie je jediné, k čomu chceme dieťa doviesť, nechajme sa trochu vychovávať aj sami.
Existuje teda "výchovná" facka? Bezpochyby. Predtým, ako však takto odpovieme, musí byť zodpovedná ešte jedna oveľa dôležitejšia otázka - Koho má vychovávať? Dieťa, či toho, kto ju dá? Oboch. Inak ostane len obyčajným prejavom násilia.
Autor: m.v.
Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.