Čuš, ty idiot!

Adam sa pozeral na ulicu spoza okna svojho nového domova. Nevedel presne kde to je a ako ďaleko je to od miesta, kde bývali s mamou. Ešte nikdy nemal v izbe tak teplo, stačilo by mu aj tričko, ale teta povedala, že musí mať aj mikinu, tak ju má, aby ho nezabila. Vôňa v izbe bola nejaká iná. Toľko veľa plyšových hračiek nikdy nevidel. Rozhliadol sa po izbe. Naozaj sa tu môže všetkého dotýkať? Toto je pre neho? Radšej ešte chvíľku počká. Čo ak ho niekto zamkne do skrine, keď umaže toho psíka. Ešte len včera s bratom prišli, dali ich sem rovno z nemocnice, ktovie kam ich zase dajú. V nemocnici nebolo veľmi dobre, stále mal infúzie a musel ležať. Čo bolo predtým si veľmi nepamätá. Adam neplakal už veľmi dlho, zato jeho malý brat Dávid stále reve, už mu to lezie na nervy. To kvôli nemu ich sem dali. Hoci bola mama preč iba pár dní, ktoré on strávil v nemocnici, akosi si nevedel vybaviť farbu jej vlasov, očí, ani črty tváre. Vedel si len vybaviť „Čuš ty idiot!“ Nevedel, čo znamená idiot, ale pre istotu čušal. Bol vlastne ticho už niekoľko mesiacov. Či rokov? Ale ani na škole nikto nerozprával, tak sa to zdalo byť v poriadku. Všetci sa dorozumievali gestami. Páčilo sa mu to, bolo to trochu smiešne. Ide na večeru. Vychovávateľka v detskom domove zvoláva všetkých na večeru. Strašne by chcel chipsy, ale nepovie to, aby ho teta nedopálila cigaretou.

__________________________________

Po zmene prostredia a zmene pomerov u detí, ktoré zažili týranie sa môžu začať rozvíjať mnohé ťažkosti, na ktoré nám často nenapadne ani pomyslieť. Hoci nie je ťažké pre deti pochopiť denný režim nového „domova“, je ťažké pochopiť, že nepríde trest, keď sa niečo stane, že niekto je na nich milý, že môžu mať túžby, dokonca požiadavky. Normou je násilie a krik. Zo života detí sú pre nás často predstaviteľné a najmä únosné iba fragmenty. Deti často nevedia, kde sa ocitli a to doslova – nemajú prehľad o vzdialenosti, geografii. V popredí je ošetrenie „hlavných“ rán. Týrajúci rodičia majú dosah na najintímnejšie oblasti dieťaťa – nie len fyzické partie, ale aj spánok, jedlo, bazálne istoty a často zasahujú práve v týchto oblastiach. Spôsobujú deťom frustráciu spánku, strach zaspať, nedostatok stravy. A keďže najbližšie osoby im sprostredkujú takúto realitu, iná je pre niech nepredstaviteľná. Za láskavý prístup nových osôb poskytujúcich starostlivosť deti neprejavujú vďaku, ani lásku, často je to skôr podozrievavosť a provokácia k správaniu, ktoré už poznajú a preto je pre nich prijateľné – teda kriku a bitke. Deti, ktoré si zažívali násilie sa málokedy dokážu hrať, teda nie tak ako ostatné deti – skôr hľadajú spôsob ako vyventilovať hnev a strach a tak býva hra plná násilia, má sexuálny podtext. A pre vulgarizmy a ničenie im takýto spôsob hry býva zakazovaný. Majú plné izby hračiek a plyšákov, ktoré iní vytriedili pred Vianocami, ale nevedia čo s nimi. Okrem rozprávok a detských hier deťom ostávajú v prirodzenom prostredí často neznáme aj mnohé iné veci – zelenina, aviváž, niekedy dokonca tečúca teplá sprcha alebo splachovací záchod. Málokedy dokážu pochopiť rozprávky, lebo nezažili, že draky a príšery sa dajú poraziť a bosorky a zlých čarodejníkov čaká trest. Čím viac bola vôľa a sloboda detí potlačovaná, tým viac sa ich bolesť odráža v iných prejavoch – v snoch, správaní, prerieknutiach, zdraví a telesných funkciách. Nočné desy, problémy s vylučovaním, bolesti brucha, tiky, úzkosť... Deti o mnohých veciach z minulosti nehovoria. Nie je to nevyhnutne z dôvodu, že nechcú. Mnohé zážitky a postavy si skutočne nepamätajú. Vytesnenie a potlačenie zážitkov tak pomáha dieťaťu prežiť. Nemusí si tak naplno pripustiť hroznú krutosť a nelásku v ktorej vyrastá, bezbrannosť a odkázanosť na týrajúce osoby.

__________________________________
Dnes bol opäť u tety psychologičky. Aj ona mala vo svojej izbe veľa hračiek. Trochu iných. Neboli plyšové. A ona sa s nimi hrala tiež – rôzne ich skladala a hýbala s nimi a Adam sa pridával. Narážal autíčkom do hradu, ktorý postavili, rúcal kocky a jednu bábiku hodil o zem. Páčilo sa mu to. U tety sa mu páči. Chodí k nej každý štvrtok. Zo začiatku nechcel, aby zatvorila dvere, on nemá rád zatvorené dvere lebo sa bojí, že ho niekto zabije a nikto mu nepríde na pomoc. Ale dnes jej to tuším dovolí, keď sa na to stále pýta. Ale nepovie jej to, veď on nerozpráva. Už roky čuší. Už sa až tak nebojí. Usadil sa v bazéne s guličkami. Páči sa mu zvuk guličiek, je taký mäkký, neznáša hlasné zvuky. Teta sa snažila s ním rozprávať posunkami, ako sa rozprávajú v škole. Veľmi jej to nešlo. Adamovi to prišlo smiešne. Mal dobrú náladu. Hral sa s loptičkami, hádzal ich tete.
„To máš za to ty suka! Za to, že si to dovolila!“ zrazu kričal Adam. Nevedel, kde sa to v ňom berie, ale nevedel a ani to nechcel zastaviť. Začal pociťovať úprimnú a strašne silnú zlosť voči tej žene pri ňom. Dnes sa mu chcelo rozprávať. Bolo to celkom ľahké a jemu bolo po tom trochu lepšie. Precitol. Videl neurčitý výraz tej tety, ktorú mal tak rád. Poobzeral sa a celá miestnosť bola rozhádzaná. Preľakol sa, čo bude nasledovať. Schúlil sa pod písací stôl. Tam čakal na svoj trest.

__________________________________
Podvedomie dieťaťa v sústavnom ohrození života využíva rôzne nástroje obrany, vyjadrenia agresie alebo vzbury. Túto funkciu čiastočne plní aj elektívny mutizmus. Čo by primälo dospelého človeka, čo by donútilo Vás neprehovoriť niekoľko mesiacov?  Budovaním vzťahov a veľmi pomalým budovaním pocitu bezpečia sa začnú emócie vyplavovať. Niekedy to môže vyzerať ako pretrhnutá priehrada, niekedy ako otravné a sústavné kvapkanie vodovodného kohútika. Emócie, ktoré nemohli byť vyjadrené, nemohli byť dokonca ani vpustené do vedomia, sú však v tele a mysli uložené. Nie je zriedkavosťou, že rodičia zo zlých emocionálnych a sociálnych pomerov s deťmi migrujú po Slovensku, nezdržiavajú sa na mieste dosť dlho na to, aby stihol niekto deti viac spoznať a vidieť (a pripustiť si) ich trápenie. Vo väčšine prípadov je veľmi ťažké o rodine získavať komplexné údaje, kvôli potulnému životu a uzavretosti. Preto sú často deti odkázané na pomoc tých, ktorí si všimnú náznaky a nezaoberajú sa ochranou povesti svojej, niekoho neznámeho, potencionálneho páchateľa ale im ide o ochranu dieťaťa. Dostať ho do bezpečia, hoci páchateľ nie je zaistený, identifikovaný alebo usvedčený.

__________________________________
Adamovi chýba mama. Tá suka. Pomaly sa rozpamätával na jej vlasy, vôňu, hlas a jej meno – Jarka. Dovolila, aby sa ho tí chlapi dotýkali. Dávidov otec ho neznášal. Svojho otca Adam videl strašne dávno. Dávidov otec ho bil a zatváral do skrine. Adam sa v skrini strašne bál. Nemohol dýchať a bola tam tma. Musel v skrini stáť, inak sa tam nezmestil. Keď plakal, bol tam dlhšie. Raz chcel veľmi prestať plakať ale vôbec to nevedel zastaviť. Strašne sa bál. Strašne sa bál, že dostal „ajc“. Bál sa že v tej skrini zomrie. Dávidov otec kopal do skrine, no Adam sa bál ešte viac. Nakoniec sa dvere skrine otvorili, no Adam si ďalej už nepamätá. Tato – ako otčima volal - raz priniesol domov šteniatko. Chvíľku sa o neho starali. Jedného dňa Adam znova plakal a nevedel sa utíšiť. Tato chytil psíka za zadné nohy a oplieskal o stenu, kým tam neostal tmavočervený fľak. Odvtedy Adam už nikdy neplakal. Ale radšej by bol doma. Nechce byť v domove. Už bude dobrý. Nebude tak revať.

__________________________________
Dieťa v domove môže kresliť, znázorňovať alebo popisovať rôznymi spôsobmi všetko, čo v mysli nevie zahnať. Napríklad červený fľak, ktorý ostal po šteniatku, tie ruky čo ho v noci zvierajú a nútia robiť veci, ktoré sa mu nepáčila. Strach z AIDS - z pohlavných chorôb a zo smrti môžu dieťa sprevádzať rovnako, ako pocit hanby. Hoci deti nemusia presne vedieť, čo to je, stačí keď započujú, že sa „to“ dostáva po sexe a zomiera sa na to. Týrané deti často lipnú na tých, ktorí ich týrajú a správajú sa k nim lojálne. Stockholmský syndróm, ktorým do určitej miery trpia i deti vychovávané v násilí a zneužívaní. Tieto deti často „ponížene slúžia“ svojim tyranom a stále odmietajú láskavosť a starostlivosť náhradných rodičov alebo vychovávateľov, nie každý je emocionálne dostatočne prispôsobivý a takéto správanie dieťaťa môže veľmi rýchlo odradiť. Navyše, ak ide o rodiča – tyrana, zatracovať ho znamená do určitej miery aj zatracovať samého seba – veď dieťa z neho pochádza.

Záver:

Adamov príbeh je úlomok príbehu inšpirovaného skutočnými udalosťami. Nie je pravda, že ubližovanie deťom je ojedinelá perverzná úchylka menšinového nevychovaného obyvateľstva. V skutočnosti sa to deje všade okolo nás. . Často je pre nás  takéto fatálne zlyhanie dospelého v podobe týrania slabšieho neprípustné, lebo vlastne aj my sme tí dospelí. Nechceme to vidieť, nechceme sa nechať vyrušiť nárekom dieťaťa. Ľahšie sa verí niečomu, nad čím sa dá mávnuť rukou.

Adam nežil v raji. Keď vyrastie, asi nebude univerzitný profesor, možno sa bude báť pracovať kdekoľvek. Ak ho uvidíte, prosím nemudrujte o tom, ako vy ste v jeho veku prekonali problémy a šli ste pracovať. A ani morbídne nebažte po detailoch týrania. Adam nepotrebuje ľútosť, potrebuje iba trochu lásky, pochopenie a záujem, tak ako každý z nás.

Dajte deťom čas a staňte sa aj Vy BUDDY dobrovoľníkom.  Ak nemáte čas, pošlite nám príspevok a my nájdeme tých, ktorí deťom z detských domovov dajú svoj čas. Deti aj my sme vďační za oboje.

Autor: m.v.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.