Nikto nerozhoduje o tom, do akej rodiny sa narodí. Do akých podmienok. Akým rodičom.

Miluje jazyky, cestovanie a svoju rodinu. Je večná optimistka, ktorá sa len málokedy nudí. Po štúdiu medzinárodných vzťahov ju lákal svet diplomacie, no po škole sa usídlila vo svete digitálneho marketingu a svoju prácu, flexibilitu a dobrých kolegov si nevie vynachváliť. Už skoro šesť rokov sa o svoju pozornosť, čas a lásku delí aj s mladým dievčaťom z detského domova, Antóniou. Beáta Tibenská.

„Happy, dole, neskáč,“ vítajú ma pokriky Bey, vysokej tridsiatničky s tmavými rovnými vlasmi v čiernom tričku a rifliach. Bea sa medzitým silou mocou snaží upokojiť rozkokošeného čierneho labradora, ktorý vybehol z bytu k výťahu privítať návštevu. Na rukách má malého chlapčeka a srdečne ma pozýva dnu. „Vitaj u nás doma! Tu si žijeme s manželom, dcérkou, synčekom a psíkom Happym, ktorý bol náš prvorodený,“ smeje sa a hladí ho po hlave. „On bude dediť toto kráľovstvo, všetky postele a pelechy,“ smiech pokračuje a ja, dlhoročná psíčkarka, sa schuti smejem s ňou.

Vchádzame do veľkého útulného bytu, v ktorom rozvoniava koláč a sladkastá vôňa kávy.

Happy si líha pod kuchynský stôl, aby mal na nás dobrý výhľad.

Bea mi medzitým vysvetľuje rodičovskú logistiku.
Syn by už mal spať, no dnes mu to ide trocha ťažšie, a tak sa obáva, koľko času nám malý nezbedník poskytne bez plaču.

Upokojujem ju, že niet sa kam ponáhľať, prispôsobíme sa jeho nálade.
Sadáme si k nemu na zem. Veríme, že obrázkové knižky ho na chvíľu zabavia.

Zrak mi padne na štyri rodinné portréty nad gaučom v obývačke.
Bea si všimne môj skúmavý pohľad.

Porozpráva mi príbeh zoznámenia sa s manželom.
Pýtam sa jej, čím ju Matúš zaujal.
Tvár sa jej celá rozžiari.

"Je veľmi citlivý, pragmatický a analytický, a vie svoje správanie prispôsobiť okolnostiam a potrebám ľudí okolo. To na ňom milujem,“ vraví pomaly, zamyslene vyberá tie správne slová. „To nás na sebe asi navzájom priťahovalo. Nie sme žiadne emotívne balíčky, ale pragmatickí ľudia.“

Synček začína štrajkovať.
Bude za tým mokrá plienka.
Pri jej vymieňaní sa Bey pýtam na začiatky v programe BUDDY, a čo ju k tomuto dobrovoľníctvu viedlo.

Zamýšľa sa a popri tom rutinne prebaľuje malého.
Tieto multitaskingové mamy majú môj nesmierny obdiv.

„Pamätám si, že som v tom čase mala pocit, že sa mám veľmi dobre, a tak som sa túžila o svoje šťastie s niekým podeliť. Dlho som však tápala, aké dobrovoľníctvo by to malo byť,“ spomína.

Beu vraj lákali Červené nosy, no tušila, že prácu s chorými deťmi by emočne nezvládla. 
Zaujímala sa aj o pomoc vo Vaguse, no mala rešpekt voči terénnej práci.

„Cez Vagus som sa dostala k štatistike, že väčšina ľudí bez domova sú práve odchovanci detských domovov. A to ma priviedlo k programu BUDDY. Navyše, páčilo sa mi, že to na prvý pohľad nevyzeralo ako prehnane psychicky ždímajúce,“ vraví.
Veľa ľudí pred zapojením sa do BUDDY odrádza dlhodobosť programu. Pýtam sa, či to bol aj jej prípad.

„Určite,“ odpovie bez rozmyslenia.

„Zaviazať sa na tri a viac rokov mi naháňalo veľký strach,“ vraví a na chvíľu sa mi vzďaľuje z dohľadu. Ide do chodby po kočiar. Kolísavá náruč na uspanie nefunguje, a tak ideme staviť na overené karty – kočíkovanie malého cez prah izby.

„Výberový proces a množstvo kôl, ktoré sú jeho súčasťou, trval vyše deväť mesiacov,“ pokračuje a popritom hýbe rukou vpred a vzad simulujúc chôdzu cez rozbitý chodník. „To ma trocha upokojilo. Povedala som si, že pokiaľ som mala motiváciu trištvrte roka sa niekomu spovedať a neodradilo ma to,“ usmeje sa na mňa šibalsky, „tak by som mala do toho ísť.“

Pýtam sa jej na začiatky ich vzťahu s Antóniou.

Zoznámili sa, keď mala slečna 13 rokov.
Korona bola v plnom „rozkvete“.
Ľudia sa nemohli stretávať.
Mohli si navzájom iba skypovať.

„Ja nenávidím telefonovanie. A telefonovať si s trinástkou, ktorá ma mala v tom čase dosť na saláme, to bolo celkom náročné,“ rozosmeje sa nahlas. Jej úprimný smiech je v prudkom kontraste s pokojným monotónnym kočíkovaním cez prah.

Po niekoľkých videohovoroch sa covidová situácia mierne upokojila a Bea sa s Antóniou mohla vídať aj osobne, ale v respirátoroch a do pár metrov od centra. „A tak sme sa prechádzali dookola budovy, urobili sme desiatky kolečiek. To bola doba, šialené,“ zaspomína.

Antónia vraj hneď v prvých momentoch ich zoznámenia na Beu takzvane vybalila všetky svoje situácie a udalosti, ktorým za pár rokov svojho života čelila. Porozprávala jej o rodičoch, s ktorými bola v sporadickom kontakte, o ich živote, ktorý vyústil do jej umiestnenia v detskom domove, hovorila o starších súrodencoch, ktorí už sami majú malé deti. Aj tie sú umiestnené v rôznych sociálnych zariadeniach.

„Mala som pocit, že predo mnou stojí dospelá žena, a nie trinásťročné dieťa,“ vraví. „Myslím si, že Antónia tento príbeh hovorila už desiatky krát rôznym sociálnym pracovníčkam, psychológom či doktorom. Tieto deti sú na náročné témy, ktoré bežne v spoločnosti vnímame ako tabu, úplne znecitlivené. Bežný človek si ani nedokáže predstaviť, čím všetkým si prešli,“ hovorí pomaly, cez zuby, a pohľad jej spočinie na synovi, ktorý stále zvedavo gúli očami.

Rezignujeme na kočík.
Možno príde jeho čas ešte neskôr.
Vkladá si syna do náručia a silno ho objíma.
Chvíľu ostávame v tichu.

Mnohé BUDDY vzťahy sú pre deti z detského domova náročné. Potrebujú veľa mesiacov až rokov na to, aby dôverovali svojmu dospelému kamarátovi a sami začali túto BUDDY spoločnosť vyhľadávať.

„Aj naše začiatky boli náročné. Dokonca sa mi pred nedávnom priznala, že prvé mesiace nášho stretávania vnímala ako akúsi povinnosť,“ zaskočí ma Bea.

„Pamätám si, že mi často odpovedala tak, ako si myslela, že chcem. Až neskôr som pochopila, že som jej svojou prítomnosťou a pozornosťou potrebovala dokázať, že som jej spojenec, že nebudem vystupovať voči jej centru ako nejaký bonzák, alebo že nebudem prehnane moralizovať či karhať ju za zlé známky. Vyžadovalo si to veľa sebazaprenia a práce so sebou samou,“ vraví a so synom v náručí si sadá na gauč.

Ten sa preberá a začína sa jašiť.
Pár minút oddychu viditeľne stačilo.

„Napárovali nás však fantasticky, BUDDY tím urobil naozaj skvelú prácu,“ vraví Bea. „Ani Antónia nie je prehnane emočný typ, je však veľmi živá, hravá a z ničoho si nerobí extra problém,“ dodáva.

„Dôležitú úlohu v našom priateľstve zohrávala aj táto čierna machuľa. Hlavne na začiatku, keď boli naše rozhovory ešte veľmi povrchné,“ ukazuje na Happy, ktorá sa po začutí svojho mena premiestňuje zvedavo stále bližšie a bližšie, až vyskočí na gauč. „Tento psík nás veľmi zblížil, Antónia totiž zbožňuje psy. A akonáhle som sa to dozvedela, Happy na našich prechádzkach nemohol chýbať.“

Vraj to trvalo asi dva roky, kým jej Antónia začala úplne veriť.

Pomohli nielen hodiny rozprávania sa, prechádzky či Happy, ale aj fakt, že po dovŕšení 15. narodenín mohla Antónia začať chodiť ku Bei domov na takzvané prespávačky.

Boli vraj obdobia, keď každý piatok po škole chodila rovno k nim. Tu sa spolu učili alebo išli po dcéru do škôlky, hrali sa v parku, či kočíkovali. Keď zostávala na noc, musela s rodinou absolvovať aj celý detský kolotoč, bola súčasťou detského plaču, uspávačiek či upratovania hračiek.

„A o ôsmej večer, keď to doma celé utíchlo, sme mali priestor pre seba, pozreli sme si niečo v telke, upiekli pizzu a bolo nám spolu fajn, celej rodine,“ vymenúva.

„Veľmi rada sem chodí. Nikto tu od nej nič neočakáva, má svoj vlastný priestor, môže byť sama sebou,“ dodáva Bea a usmievajú sa jej pritom oči.

„Navyše, v soboty tu môže spať dokedy chce! Častokrát si už pomaly rozkladáme taniere na polievku, keď nás víta slovami Dobré ráno. Nechápem, ako dokáže tak dlho spať,“ vraví a nahlas sa smeje.

Aj mne je v tomto útulnom byte príjemne.
Cítiť tu pokoj, rodinnú pohodu a radosť.

Sedím na gauči a oproti si všímam poličku s knihami.

„Aj lásku ku knihám máme spoločnú,“ vytrhne ma z tichého čítania jednotlivých titulov Bea. „Na Vianoce jej vždy kupujem série rôznych fantasy-zamilovaných-teenagerských kníh, viem, že s týmto výberom sa vždy trafím do čierneho,“ dodáva hrdo.

Pýtam sa na to, čo všetko za tých šesť rokov spolu podnikli.
Bea začne vymenúvať kadejaké aktivity.

Prechádzky okolo CDRka.
Jazdenie na koni.
Výlety po Slovensku či Česku s celou rodinou. Aj tou širšou.
Kino.
Limonády, kávičky.

Boli spolu aj tam, odkiaľ Antónia pochádza.

„Videla som, že to pre ňu veľa znamenalo, môcť so mnou zdieľať miesta zo svojho detstva. Predtým mi ich ukazovala iba na fotkách. Dokonca sme sa aj vyfotili ako na záberoch z jej fotografií. Tento raz sme tam však boli my dve,“ vraví a ja z nej opäť cítim lásku a súcit zároveň.

Bea ma ponúka kávou.
Prikývnem a medzi tým sa rozprávame o nových výzvach, ktorým spolu s Antóniou čelia.
Osemnáste narodeniny.
Odchod z detského domova.
Neistota a strach z dospelosti a zodpovedností, ktoré dospelosť prináša.

To sú témy, ktorým sa posledné obdobie najviac venujú.

„Veľmi mi záleží na tom, aby dokončila strednú školu, aby mala papier, ktorý dokáže, že je schopná sa niečomu dlhodobo venovať a dotiahnuť to dokonca. Je to akýsi dôkaz zodpovednosti, ktorý tak veľmi bude potrebovať vo svete pracovných pohovorov a ďalších výziev dospelosti,“ vymenúva bez prestávky a popritom obsluhuje kávovár.

Pýtam sa jej, ako úspešné sú tieto motivačné prehovory do duše.

Kýve hlavou.

Zisťujem, že Antónia už pár rokov brigáduje, a tak vníma na vlastnej koži benefity peňazí a to, že zlepšujú kvalitu života. Na druhej strane je efekt školy a jej pridaná hodnota príliš ďaleko, a preto je vraj niekedy náročné pokračovať v tomto záväzku.

Antónia je však vraj veľmi bystré dievča, ktorému sa, asi ako každému pubertiakovi, nechce učiť.

„Navyše, musíme si uvedomiť, že jej začiatočná čiara bola niekde inde. Nezažila systematické učenie doma, nikto ju k tomu poriadne neviedol a nekontroloval, má problém sa koncentrovať, nepozná skratky a techniky, ako sa učivo naučiť, má problém sa k tomu sama dokopať,“ vymenúva nahlas a popritom pije kávu.

Bea následne ďalej približuje Antóniin strach z dospelosti.
Mladá slečna sa vraj bojí, že sa na ňu navalia povinnosti z reálneho života, ktoré ešte nepozná – chodiť na poštu, platiť účty, faktúry, nákupy.
Bea však robí všetko pre to, aby ju v tomto prežívaní podporila, upokojila a dodala jej odvahu.

„Preto som veľmi rada, keď chodí k nám domov, a vidí, ako funguje reálny svet, rodina, partnerský vzťah, práca a povinnosti dospelosti, lebo to nemá kde inde vidieť. Vníma, aké náročné je mať deti, čo všetko si starostlivosť o ne vyžaduje, a tak verím, že nepôjde v šľapajach svojich súrodencov či mnohých mladých žien – mamičiek – z detských domovov. Som však presvedčená o tom, že tento prechod do dospelosti zvládne, a že si to možno zbytočne predstavuje ako veľkého strašiaka. Aj vtedy tu však budem pre ňu a pomôžem jej s čím bude potrebovať,“ vraví na jeden dych a prázdnu šálku odkladá na stolík.

Happy sa nečakane rozbehne ku dverám.
Počul výťah a zbytok rodiny, ktorá sa vracia z práce a škôlky.

Zoznamujem sa s manželom a malou princeznou.
Byt sa naplní vravou a detským ruchom.
Dcérka si sadá k stolu a s chuťou sa pustí do svojho olovrantu.

Pýtam sa Bey, ako ona sama vníma Antóniu a vzťah s ňou.
Vraví, že niekedy je pre ňu skôr kamarátkou, inokedy akousi najstaršou dcérou.

Minule jej vraj Antónia volala so správou, že je tretíkrát po sebe chorá. A tak sa Bea bez váhania vybrala do lekárne nakúpiť lieky a vitamíny na podporu imunity. „Veď predsa, mám decko choré, čo s tým? Idem, riešim,“ vraví so širokým úsmevom, kým dcérke umýva fúzy od džemu okolo úst.

Presúvame sa do detskej.
Do farebného sveta hračiek, kníh a snov.

Pýtam si, či BUDDY skúsenosť Beu ovplyvnila aj v tom, ako vychováva svoje vlastné deti.
Bez premýšľania prikyvuje.

„Vďaka programu a školeniam, ktoré sú jeho súčasťou, som si dávala naozaj veľký pozor na to, aby som vybudovala zdravú a dobrú vzťahovú väzbu so svojimi deťmi. Lebo na týchto základoch, ktoré sú postavené v prvých mesiacoch ich života, potom stoja všetky ďalšie ich vzťahy a rozhodnutia v budúcnosti,“ vraví a listuje popritom rozprávkovú knižku.

„Naozaj až teraz vnímam, aké šťastie majú moje deti. Nemyslím si, že by som si to uvedomovala do takejto miery, keby som sa nestýkala s deťmi, ktoré také šťastie nemali. V tomto ma BUDDY program veľmi scitlivel.

Nikto skutočne nerozhoduje o tom, do akej rodiny sa narodí.
Do akých podmienok.
Akým rodičom.
A to je strašne nefér,“ uzatvára náš rozhovor.

Je čas na podvečernú rutinu.
Rozprávka.
Večera.
Zúbky.
A spať.

 

*Meno Antónia bolo zámerne vymyslené z dôvodu ochrany súkromia mladej dospelej.

Autor: Simona Lučkaničová

Fotografie: Paulína Ščepková

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.