VŠETKO, ČO NÁM ŽIVOT POSTAVIL DO CESTY, SME SPOLU ZVLÁDLI LEPŠIE
Milan je blond štyridsiatnik z Bratislavy, ktorý má jednu staršiu sestru, pracuje v office, obľubuje hudbu, organizovanie festivalov, tanec či autá. Adam je vyšportovaný tmavý tridsaťročný muž, ktorý od troch rokov vyrastal v detskom domove, má mnoho nevlastných súrodencov a dnes je odborník na lakovanie prémiových áut.
Okrem túžby žiť naplno a byť k ľuďom dobrí ich spája aj čosi iné. Tým je výnimočné priateľstvo vtedy ešte dieťaťa z detského domova so starším kamošom zo sveta “tam vonku”, ktoré vzniklo pred vyše sedemnástimi rokmi a inšpirovalo vznik programu BUDDY na Slovensku.
Ako ste sa spoznali?
Milan: Dnes už je dobre známe, že Laci Kossár založil občianske združenie PRO VIDA a program BUDDY s túžbou reálne pomáhať deťom z detského domova. Jednou z aktivít, ktorou sa program chcel za pomoci dobrovoľníkov deťom priblížiť, bolo doučovanie základných zručností ako napríklad pracovať s počítačom či napísať si svoje CVčko. A tak som sa dostal do detského domova ja spolu s ďalšími siedmimi kolegami z medzinárodného IT korporátu a chuťou odovzdávať naše vedomosti ďalej.
Adam: Pamätám si, že ma Milan zaujal množstvom koníčkov, ktoré v tom čase mal a tiež tým, že z neho sršala dobrá energia.
Aj po skončení kurzu chodil za mnou na návštevu a naše kamarátstvo začalo rásť prirodzene. Bolo autentické, spontánne a nikto sa na nič nehral.
Nechali sme to plynúť.
Ja som bol vtedy mladý pubertiak, ktorého veľmi zaujímal svet tam vonku.
A Milan bol pre mňa akýsi čerstvý vánok inšpirácie.
Čím bolo v tom čase vaše priateľstvo výnimočné?
Milan: S deckami z decáku sa zvyčajne stretávajú dospelí ľudia, ktorí sú za to platení. Lekári, opatrovateľky, psychológovia či sociálni kurátori. Síce sú to vynikajúci ľudia, ale vždy sa ten vzťah buduje z pozície autority, a decká sa s nimi bavia inak.
Ja som s Adamom trávil svoj voľný čas. A venoval som mu pozornosť, ktorá deťom z detského domova nesmierne chýba.
Ktoré stretnutie vám utkvelo v pamäti?
Milan: Pamätám si, akoby to bolo včera, keď ku mne prišiel Adam po prvýkrát domov na víkend. Kamoši ma od toho aj mierne odhovárali. Pýtali sa ma, či sa nebojím, že mi doma niečo ukradne (smiech). No ja som mu už vtedy veľmi dôveroval. A zároveň som bol presvedčený o tom, že aj keby mu takáto hlúposť napadla, neodsúdil by som ho za to. Všetci sme ľudia a môžeme spraviť chybu. Je to normálne.
Adam: Postupne som spoznal Milanových priateľov a rodinu.
Chodili sme na výlety, koncerty, rozprávali sa a spolu objavovali svet.
Jednoducho ako kamoši.
V akých významných momentoch života si tu za vyše 17 rokov bol pre Adama?
Milan: Či už to bolo založenie vlastného účtu v banke, nahlásenie adresy na úrade, alebo prehrýzanie sa cez byrokratické problémy.
Málokto si uvedomuje, že sociálna sféra mladého človeka z decáku je úplne iná ako detí z rodín. Ja sa v prípade akéhokoľvek problému môžem opýtať mamy, otca, súrodencov, bratrancov, susedov.
Koho však o radu či pomoc poprosí Adam?
Milan: On v tom čase nemal vo svojich silách a možnostiach vyriešiť rôzne situácie života.
Ale spolu sa nám to vždy podarilo.
Ťažko je však vypichnúť konkrétne momenty.
Čokoľvek Adam riešil, bol som tam. Pre neho.
Všetko, čo nám život postavil do cesty, sme spolu zvládli lepšie, akoby sme to mali robiť sami.
A to je to dôležité.
Súhlasíš s tým, Adam?
Adam: Áno, určite. Tieto situácie ma učili byť viac samostatným a pripraveným na vlastný život.
Pamätám si, že keď som mal 15 rokov, mal som predstavu, že keď v osemnástke vyjdem z detského domova, budem strašne úspešný. Budem zarábať veľa peňazí a kúpim si všetko, čo budem chcieť.
Milan mi pomohol zreálniť túto predstavu.
Dal mi navyše sebaistotu v rozhodovaní, priateľstvo, druhú rodinu, všetko, o čo som sa mohol oprieť, keď mi bolo najhoršie.
Ako to vnímaš ty, Milan. Čo ti táto skúsenosť dala a dáva?
Milan: V prvom rade som získal cenného priateľa na celý život.
Je to však hlavne veľká radosť a zároveň zodpovednosť vidieť niekoho rozvíjať sa ako osobnosť. Neraz som pri hľadí odpovede na jeho otázky musel sám uvažovať o vlastných hodnotách a prioritách a navyše o tom, ako usporiadať svoje myšlienky do ucelenej vety tak, aby to pochopil vtedy 14 ročný chalan.
Začal som sa tiež inak pozerať na ľudí. Tých bez domova, drogovo závislých či v núdzi. Všetci máme nejakú núdzu. Nikto nemá všetko. Každému niečo chýba. A keďže nepoznáme príbeh jednotlivých ľudí, jediné, čo môžeme spraviť, je byť k ľuďom milí.
Ste jeden pre druhého rodinou?
Milan a Adam: Áno. (jednohlasne)
Milan: Ja ho predstavujem ako svojho brata. Keď niekto začne riešiť, že sa na seba veľmi nepodobáme, tak mu poviem, že sme bratia, aj keď máme inú mamu a otca. (smiech)
Váš priateľský vzťah slúžil ako inšpirácia na rozvoj programu BUDDY do podoby, v ktorej ho poznáme dnes. Ako sa to stalo?
Milan: Úplnou náhodou som raz v noci stretol Laciho, zakladateľa BUDDYho, v supermarkete a spomenul som mu, aký som rád z toho, že sa už skoro 3 roky stretávam s Adamom na vlastnú päsť a aký super je to chalan.
Práve v tom čase si Laco spolu s viacerými kolegami a odborníkmi lámali hlavu nad tým, ako nastaviť tento program zmysluplnejšie.
V tom momente to do seba všetko zaklaplo.
Čo konkrétne máš na mysli?
Pochopili sme, že kľúčové pre dieťa z detského domova je nájsť človeka, ktorý v jeho živote ostane, a za ktorého pomoci si vybuduje vlastnú identitu. V takom prípade mu už žiadne počítačové či rozvojové kurzy nebudú potrebné. Lebo si k tomu nájde cestu samo.
A tak sa začal písať príbeh dnešnej podoby programu BUDDY, s jasnou štruktúrou, výberovým procesom, školeniami, supervíziami, podporou, ktorú dobrovoľníci dostávajú a hlavne reálnym vplyvom na decká.
Každopádne, nemám pocit, že som nejaký špeciálny chlap, hrdina, dub, stroj, ktorého je potrebné vypichnúť a velebiť.
Teším sa, že som súčasťou komunity ľudí, ktorí vytvorili tento projekt. Avšak beriem to tak, že som jedno koliesko v stroji, medzi ostatnými, ktoré sa už točili, a to moje tam iba dobre zapadlo.
Často v rozhovoroch spomínate, aké podstatné je konať dobro a podporovať sa. Málokto však o tebe vie, Adam, že ty sám pomáhaš mladým z detského domova postaviť sa na nohy.
Adam: Áno, je to tak. Ľudia si často neuvedomujú, aké náročné je pre deti z detského domova opustiť jeho bezpečie na svoje osemnáste narodeniny. S jednou taškou oblečenia, pár stovkami eur, chabou predstavou o reálnom svete a bez rodiny a podpory, na ktorú sa obrátiť.
Aj ja si pamätám na ťažké začiatky. Keď som po práci zostal úplne sám, medzi štyrmi stenami na jednej ubytovni a doliehal na mňa pocit úzkosti. Zo začiatku som často volal Milanovi, že mi je smutno. Nikto tam na mňa nečakal. Milan vždy prišiel a pomohol mi zahnať tieto myšlienky.
Teda tvoja vlastná skúsenosť v začiatkoch dospeláckeho života slúžila ako inšpirácia pomáhať ďalej?
Áno, určite.
Odkedy som odišiel z decáku, pomohol som trom mladým chalanom rozbehnúť sa. Ubytoval som ich u seba na pár mesiacov, aby sa postavili na vlastné nohy, podporil som ich v rozhodnutiach, aby si našli práce, osamostatnili sa a žili spokojný a stabilný život.
Osobne neoslavujem žiadne sviatky.
Neuznávam ani darčeky.
Pre mňa je skutočná hodnota spoločne strávený čas. Mimo dátumu, ktorý niekto určil.
Rád obdarujem človeka tým, že spolu pokecáme, pomôžeme si a strávime spolu čas.
To je to, na čom mi v živote záleží.
Aj ty máš podobnú averziu voči sviatkom, Milan?
Milan: Určite! Vo vianočnom období majú ľudia často potrebu pomáhať druhým. A tak asi nikdy nezabudnem na komickú situáciu, keď mi riaditeľka decáku 22. decembra volala celá zdesená, že im na parkovisku vyložili 18 paliet jogurtov s týždňovou spotrebou ako vianočný darček od mliekarenskej firmy. Viete si predstaviť, koľko tisíc jogurtov to bolo? (smiech). Čo teraz s nimi? A tak jogurty jedli všetci naši kamaráti, kolegovia, susedia, seniori v domove, aby sa nepokazili (smiech).
Tu vidieť klasický príbeh pohostinstva v našej spoločnosti.
Milovať blížneho svojho by sme však mali celý rok, nielen na Vianoce.
Čo by si na záver odkázal našim čitateľom?
Milan: Tým, ktorí zvažujú zapojiť sa do programu BUDDY vravím jednoznačne “Nepototo sa, a poďte do toho! :).” Môžete mať celoživotný vplyv na život jedného dieťaťa, dostanete úžasnú podporu od odborníkov, lepšie spoznáte samých seba a v neposlednom rade to je (vraj) skvelá príprava na výchovu vlastných detí.
Tým, ktorí už v programe sú, odkazujem, aby sa o svojej skúsenosti nebáli rozprávať nahlas. Robte rozhovory za mňa (smiech).
Nebavte sa medzi sebou o politike či o tom, čo robíte v práci. Na otázku “Čo robíš”, by sme nemali odpovedať cez svoju profesiu. Všetci niekde pracujeme. Preto nie je podstatné, čo robíme pre peniaze, ale čo robíme pre druhých a tento svet.
Tak, ako vravíte kamošom o pestovaní monstery v obývačke, urobte hype aj okolo toho, že je normálne pomáhať si.
Autorka: Simona Lučkaničová
Fotografie: Paulína Ščepková
Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.