Vďaka BUDDY dobrovoľníkom si mladí ľudia z detských domovov môžu budovať svoju identitu a lepšie sa spoznať.

Kamila Janušková je už tretí rok koordinátorkou programu BUDDY. Vyštudovala psychológiu na Masarykovej Univerzite v Brne, absolvovala koučovací výcvik so zameraním na mladých či ročný výcvik na tému krízovej intervencie. Po škole sa túžila venovať poradenstvu pre rodičov a dospelých, ktorí pracujú s deťmi, a tak ju cesta prirodzene zaviedla do BUDDY, kde sprevádza a podporuje osemnásť BUDDY dvojíc. „Je pre mňa nesmierna radosť a česť pozorovať, ako vznikajú a prehlbujú sa vzťahy medzi deťmi z detských domovov a dobrovoľníkmi zo sveta tam vonku. A hlavne vidieť, aký transformačný vplyv má prítomnosť dobrovoľníka na mladého človeka, jeho sebahodnotu, sebadôveru či identitu,“ vraví.

Čím je dobrovoľníctvo v BUDDY programe podľa teba výnimočné?

Dobrovoľníctva sú rôzne.
Môžeme ísť dobrovoľne upratovať parky, opravovať školy, venčiť psy, doučovať deti alebo navštevovať seniorov. Často sa jedná o nápomocné, no krátkodobé či jednorazové aktivity.

BUDDY dobrovoľníctvo však podľa mňa charakterizujú tieto tri slová – záväzok, dlhodobosť a vzťah.
Je to príležitosť stať sa pre mladého človeka, ktorý je zraniteľný, blízkou osobou na niekoľko rokov až celý život.

Zároveň súčasťou tohto dobrovoľníctva sú ďalšie výzvy – ako nadviazať vzťah s cudzím dieťaťom, obľúbiť si ho, úprimne ho mať rád a na danom vzťahu pracovať. Navyše, kladie to tiež veľké nároky na dobrovoľníka. Aby bol stabilný, zrelý, citlivý v komunikácii či rešpektujúci.

Nepoznám žiadne iné dobrovoľníctvo, ktoré by bolo takto komplexné.

 

Na webovej stránke sa uvádza, že deti zapojené do programu BUDDY musia byť staršie ako 12 rokov. Prečo?

Je za tým viac dôvodov.

V prvom rade musí byť dieťa dostatočne zrelé na to, aby pochopilo, že BUDDY dobrovoľník nie je a nemá ambíciu stať sa jeho náhradným rodičom.

Zároveň, čím sú deti staršie, tým je menej pravdepodobné, že si ich niekto adoptuje. A preto je o to viac podstatné, aby mali aspoň jedného človeka „tam vonku“, ktorému budú dôverovať a budú sa môcť o neho oprieť, keď odídu z detského domova.

Čím je odlišné dospievanie u detí z rodín, ktoré tiež nie sú vždy ideálne, a detských domovov?

Tínedžerský vek je obdobie, kedy mladí ľudia vo všeobecnosti odchádzajú zo svojich domovov objavovať svet, tráviť čas so svojimi rovesníkmi, skúšať nové veci. Ale je veľmi podstatné, aby sa mali kam vrátiť. Práve preto je rola rodiča v dospievaní veľmi dôležitá, aj keď má mama či otec často pocit, že ich dieťa ich už nepotrebuje. Práve naopak. Je kľúčové, aby rodič neustále ukazoval svojmu dospievajúcemu dieťaťu, že je tu preň, venuje mu svoju plnú pozornosť a lásku a aby dieťa vždy vedelo, že sa má kam vrátiť.

Naopak, deťom z detských domovov tento pocit bezpečia a domova prirodzene chýba. Často sú v domovoch obklopení množstvom menších detí, môže tam byť hluk, málo súkromia a teda aj menej času a priestoru na rozhovory jeden na jedného napríklad s vychovávateľom.

Je nesmierne dôležité, s kým mladý človek trávi čas v období dospievania.

Preto ja osobne vidím veľký potenciál práve v programe BUDDY, kde do života dieťaťa z detského domova prichádza stabilný, láskavý dospelák, ktorý s ním chce tráviť čas, kecať o blbostiach, ale zároveň sa zaujíma o jeho život, záujmy či názory.

Spoločný čas strávený s BUDDY dobrovoľníkom podporuje aj budovanie si vlastnej identity a lepšieho spoznania svojej osobnosti.

 

Aký je z tvojho pohľadu typický BUDDY dobrovoľník?

Ja ich nazývam jednorožcami.
Lebo, podľa mňa, sú to naozaj vzácni ľudia.

A čo majú spoločné?

Väčšina z nich dokáže dobre pomenúvať svoje emócie a svet okolo.
Sú sociálne zruční.
Mne samej je v ich prítomnosti príjemne.<
Sú to zaujímaví ľudia.
Nie nutne extroverti. Často sú to introverti, ktorí však dokážu vytvoriť pohodovú atmosféru.
Sú láskaví.
Sú aj dosť vytrvalí. Nenechajú sa odradiť prvým zakopnutím.
Snažia sa zamýšľať hlbšie.
Dokážu byť autenticky empatickí.
Neberú si veci osobne.
Vedia alebo sa spolu s nami učia prekonať momenty, keď im dieťa z detského domova nereaguje na správy či ruší stretnutia.
Dávajú druhé, tretie, štvrté a sté šance.

Mám pocit, že musia mať v sebe niečo pevné a stabilné, aby to zvládli.
Aby aj po rokoch pochopili a vedeli, že toto dobrovoľníctvo nie je primárne o nich.
Oni sa tu neprišli sebarealizovať či vychovávať si dieťa.

Musia si dokázať odstúpiť od svojich potrieb.

Toto je to, čo do toho dokážem dať, a zbytok je na tom dieťati. A ja nemám nad ním kontrolu. Nemám možnosť ho tak ovplyvniť, ako by som si priala, ale mám ho rada, a budem tu s ním a pre neho.

BUDDY dobrovoľníctvo si vyžaduje 3-4 hodiny týždenne. Majú všetci dobrovoľníci veľa voľného času?

Podľa mňa, paradoxne, veľa z mojich dobrovoľníkov je dosť zaneprázdnených a rozlietaných.

Medzi našimi dobrovoľníkmi máme top managerov, lekárov, predajcov áut, hasičov, záchranárov, policajtov, ženy na materskej, právničky, manažérky hotela, docentov či herečky.
Čo ich spája nie je dostatok voľného času, ale odolnosť a schopnosť dobre si svoj čas plánovať.

 

Na základe čoho vyberáte deti do programu?

Jedná sa o viac faktorov.
Okrem spomínaného veku dieťaťa musí byť dieťa už adaptované v detskom domove, malo by byť schopné nadviazať vzťah s dospelákom či porozumieť programu BUDDY a jeho princípom.

 

Ako následne prebieha prepájanie s vybraným dobrovoľníkom?

Aj keď na to máme vypracovaný manuál, je v tom aj časť nejakej alchýmie. V prvom rade by sa mali dieťa a dobrovoľník nachádzať v blízkej lokalite, aby fyzická vzdialenosť nebola problém pri stretávaní sa.

Základom je, čo najlepšie spoznať ich oboch. Prihliadame na ich záujmy, osobnostné charakteristiky či životnú históriu.
Snažíme sa priraďovať ľudí, ktorí by si boli sympatickí aj v reálnom živote.

Ako dlho čaká dieťa na svojho BUDDY dobrovoľníka?

Je to veľmi rôznorodé.
Vo všeobecnosti chlapci čakajú dlhšie, lebo je náročnejšie osloviť a vybrať do programu mužov.

Aktívne do programu zapájame nové detské domovy, v ktorých okolí máme potenciálnych dobrovoľníkov. Keď uchádzač úspešne prejde všetkými kolami výberu, ktorý trvá 3-6 mesiacov, prepojenie na dieťa vie byť vlastne celkom rýchle, a preto sa stáva, že niektoré čakajú na svojho BUDDYho iba pár mesiacov.

Naopak, sú situácie, že s daným domovom spolupracujeme už 10-15 rokov, je tam niekoľko úspešne prepojených BUDDY dvojíc, no stále sa tam tiež nachádzajú deti, ktoré čakajú na svojho BUDDY kamoša aj rok či dva, a my im to nevieme zabezpečiť, lebo jednoducho nie sú ďalší dobrovoľníci z danej lokality k dispozícii.

 

Ty si súčasťou BUDDY tímu už tretí rok a máš na starosti okolo osemnásť BUDDY dvojíc. V čom spočíva tvoja rola koordinátorky?

Pomenovanie koordinátorka je mierne zavádzajúce. Lebo naša rola zahŕňa okrem „koordinovania“ aj samotný výber kandidátov a mladých ľudí z detských domovov do programu, ich spoločné prepájanie, sprevádzanie počas začiatkov, ale aj náročných momentov v priebehu niekoľkoročného vzťahu alebo prípravu vzdelávania dobrovoľníkov.

Samu seba však vnímam ako akéhosi sprievodcu ich vzťahu.
Alebo mediátora, ktorý vypočuje, podporí či poradí v situáciách, v ktorých si dobrovoľníci nevedia rady.

Dobrovoľníkom tak ponúkame množstvo podpory, ale zároveň ručíme za to, že ich vzťah s dieťaťom je naďalej bezpečný a podporný.
Nesieme totiž za nich zodpovednosť.
Ale stále sú to „iba“ ľudia a prirodzene majú svoje muchy, lepšie a horšie momenty. 

Kedy si dobrovoľníci od vás, koordinátorov, vyžadujú najviac podpory?

Zvyčajne je to na začiatku dobrovoľníctva, a teda v prvých mesiacoch vzťahu.

Aj keď máme veľmi kvalitný výber a prípravu dobrovoľníkov pred spustením dobrovoľníctva, gro otázok vypláva na povrch až po stretnutí sa s dieťaťom a časom osamote vo dvojici.
Dobrovoľníkom pomáhame zorientovať sa v novej role a s tým, kým vo vzťahu chcú byť a ako sa v ňom chcú správať.

Rozprávame sa s nimi o týchto hodnotových otázkach, ale často tiež riešime praktické veci – čo budú robiť na ďalšom stretnutí s dieťaťom alebo ako reagovať na témy, ktoré prináša mladý človek, hlavne ak má na ne dobrovoľník nejaký vyhranený názor.

 

Jednou z tvojich BUDDY dobrovoľníčok je aj Bea a jej BUDDY dieťa Miška. Aké situácie ste spolu za tento čas už riešili?

Vzťah Bey a Mišky je blízky a stabilný, napriek tomu, že začal počas kovidového obdobia. Spájajú ich podobné charaktery, záľuby, láska k deťom a zvieratám.

Pamätám si na jeden rozhovor o tom, ako sme sa s Beou rozprávali, ako byť vo vzťahu s Miškou podporujúca a chápajúca, a to aj v situáciách, v ktorých sa názorovo či hodnotovo nestretávajú.
Riešili sme tiež, ako si majú s Miškou nastaviť spoločné doučovania Angličtiny. Ako jej z role „učiteľky“ vysvetľovať učivo a vyžadovať prácu na domácich úlohách, ale zároveň túto rolu nespájať s nimi dvoma ako BUDDY kamarátkami.

Tieto deti totiž omnoho viac ako deti z rodín potrebujú uistenie, že ich daný dobrovoľník – BUDDY kamarát - má rád takých, akí sú.
S jednotkami či päťkami.

Aktuálne sa však prvýkrát dostávajú do situácií, ktoré začíname spolu s Beou konzultovať. Miška už má 18 rokov a s tým je spojených veľa otázok – dokončenie strednej školy, vysťahovanie sa z domova a reálny život. 

V akom momente je tvoja rola pre BUDDY vzťah nenahraditeľná?

Je náročné vypichnúť jeden moment.

Okrem spomínaných začiatkov vzťahu si myslím, že mám podstatné miesto určite aj vtedy, keď sa v danom vzťahu niečo deje. Môže ísť napríklad o problém na strane dobrovoľníka, ktorý má aktuálne ťažké obdobie v osobnom živote a prirodzene tak stráca čas a priestor stretávať sa s dieťaťom.

 

Máš pravdu, tým, že dobrovoľníci sú zapojení do programu niekoľko rokov, prirodzene aj v ich životoch nastávajú rôzne náročné situácie v rodine či práci. Ako im to pomáhaš prekonať?

V takých prípadoch sa rozprávame o tom, ako zvládnuť aktuálny stav, ako si nastaviť stretávanie sa s dieťaťom, aby to pre nich bolo udržateľné, boli v tom autentickí, a zároveň naďalej stabilní a podporní pre dieťa. Ako mu komunikovať, že majú ťažké obdobie v živote, ale zároveň ho tým nezahltiť.

Vnímam to však ako dobrý spôsob, ako byť pre dieťa vzorom aj v takýchto situáciách. Pre deti z detských domovov je podľa mňa účasť v programe BUDDY úžasná príležitosť navnímať a zažiť si, ako funguje skutočné priateľstvo. So všetkým, čo život prináša.

 

Stáva sa, že vzťah s BUDDY dobrovoľníkom oslabne aj zo strany dieťaťa?

Áno. Dieťa si môže prechádzať krízou vo vzťahu s vlastnými rodičmi, súrodencami či rodinou, ktorá je od neho vzdialená, alebo má problémy v škole, v kamarátstvach či detskom domove. A to môže mať za dôsledok odmietanie vzťahu s dobrovoľníkom.  Nechce sa s ním stretávať a začne sa mu vzďaľovať.

Deje sa to na začiatku vzťahu alebo aj po rokoch priateľstva.
Je to veľmi individuálne.
Často sú dôvodom obyčajné nedorozumenia, bežné pre každý vzťah.

Ale hlavne je to o získavaní dôvery a neistej vzťahovej väzbe mladého človeka. Niektorým deťom z detských domovov trvá dlhšie, kým uveria, že záujem dobrovoľníka o nich je autentický.

 

Prečo mu nedôverujú?

Pre mnohé deti je BUDDY kamarát prvý bezpečný a prijímajúci vzťah, ktorý majú. Prvá osoba mimo ich sveta detského domova, ktorá sa naozaj snaží vniknúť do ich vnútra, pochopiť ich takí, akí sú, a mať ich takých rád. Preto ich táto blízkosť vzťahu môže vlastne odstrašiť. Je tu človek, ktorý sa o nich úprimne zaujíma a oni sa jednoducho naplašia.

Sú však aj prípady, kedy nevedomky testujú svojich dobrovoľníkov – po kadiaľ môžem zájsť, po kadiaľ ma bude tento človek ešte ľúbiť, čo ešte môžem, a čo je už cez čiaru.

Jednoducho sa v tom vzťahu učia fungovať.
A z pohľadu dobrovoľníka je prirodzene náročné byť vo vzťahu, kde ten druhý sa odťahuje a nedôveruje.
To je dôvod, prečo dobrovoľníci potrebujú podporu koordinátorov. Aby aj oni mali niekoho, s kým sa vedia o svojom BUDDY vzťahu porozprávať a dať zo seba von rôzne pocity radosti, ale aj zmätenia či frustrácie.

A presne to je rola BUDDY koordinátorky.

Odmietanie priateľstva s BUDDY dobrovoľníkom musí byť preňho nesmierne náročné, však?

Áno, určite.
V takýchto situáciách je moja pomoc a podpora kľúčová. Rozprávať sa s ním o tom, ako sa cíti byť odmietaný, ako tento pocit pomenovať, spracovať, a ísť ďalej. Ako naďalej zostávať vo vzťahu, citlivo dieťa kontaktovať a pokúšať sa mu priblížiť. V stave odmietania, alebo nedorozumenia to vie byť pre dobrovoľníka veľmi náročné.

Snažím sa mu pozornosť vracať naspäť k samotnému dieťaťu z detského domova, a k tomu, čo sa mu môže aktuálne diať v živote, aké má potreby, a čo by mohlo stáť za jeho zmenou správania.

Niekedy si hovorím, že my po našich dobrovoľníkoch chceme naozaj ťažké veci.
Aby investovali do toho vzťahu.
Dávali seba.
Aby boli veľmi srdeční, vrúcni, sami sebou.
Niekedy to funguje.
A žiaľ, niekedy dostávajú naspäť veľmi málo.

 

Čo v takých prípadoch?

Vtedy hľadáme s dobrovoľníkom detaily a malé príklady spätnej väzby dieťaťa.

Analyzujeme, ako dieťa neverbálne komunikuje to, že aj pre neho je ten vzťah podstatný, len to ukazuje iným, nepriamym, spôsobom.

Možno len tým, že na dané stretnutie s dobrovoľníkom vôbec príde.

Ktoré momenty boli pre teba ako koordinátorku programu BUDDY najsilnejšie?

Rola koordinátora je náročná, keďže často my sami hľadáme ovocie svojej práce.
Pomáha mi však počuť od mojich dobrovoľníkov, že im náš spoločný rozhovor pomohol, naše stretnutia im dávajú zmysel a vnímajú ich podporne. Silné pre mňa vždy je, keď dvojica prekoná krízu vo vzťahu, keď si k sebe nájdu cestu navzdory nedorozumeniam alebo inakosti.

Rada sa tiež rozprávam so samotnými deťmi, a pozorujem, ako sa im rozžiaria oči, keď hovoria o svojich BUDDY dobrovoľníkoch. Ako štebotajú rôzne superlatívy na ich účet a vravia, ako dobre sa s nimi cítia.

 

Akú ďalšiu podporu ponúkate dobrovoľníkom v programe BUDDY?

Okrem týchto pravidelných stretnutí s koordinátorom chodia naši dobrovoľníci na spoločné supervízie, kde v kruhu ďalších dobrovoľníkov zdieľajú tipy, ako fungovať v BUDDY vzťahu, a ako sa im darí.

Dobrovoľníkom ponúkame aj komplexné vzdelávanie v rôznych oblastiach. Či sa jedná o praktické informácie o živote v CDRkách (detských domovoch), alebo neuro-psychológiu a neuro-vývin detí, vzťahovú väzbu, motivačné rozhovory, osamostatňovanie sa detí po dovŕšení 18teho roka, finančnú gramotnosť a mnohé iné.

Organizujeme tiež BUDDY Day pre všetky BUDDY dvojice na celom Slovensku, alebo regionálne stretnutia.

Rozhodne sa nenudíme. (smiech)

Ako podľa teba program BUDDY vplýva na mladých ľudí z detských domovov?

BUDDY dobrovoľník má výrazný vplyv na budovanie sebahodnoty mladého človeka. Zrazu od neho získava plnú pozornosť a podporu bez podmienok.
Dobrovoľník ho má rád takého, aký je.
Je tu preňho aj v kritických momentoch.
Neopustí ho.
Niekedy môže dobrovoľník ponúknuť jednoducho relax, príležitosť pre mladého človeka odísť z prostredia detského domova a oddýchnuť si vo väčšej pohode a súkromí.

Pre iného je dobrovoľník zdrojom inšpirácie a nových možností.
Učí sa od neho fungovať v zdravom priateľskom vzťahu, ale zároveň tiež pozoruje, aké vzťahy má dobrovoľník okolo seba – so svojou rodinou, deťmi.

 

Prečo si program BUDDY podľa teba zaslúži podporu našej verejnosti? Akú hodnotu prináša do spoločnosti?

Z pragmatického hľadiska je to úspešná prevencia voči bezdomovectvu, keďže vysoké percento ľudí bez domova sú práve odchovanci z detských domovov, ktorí nemajú zázemie a nikoho „tam vonku“.

Okrem toho, často si uvedomujem, že som, aká som, nielen vďaka mojim rodičom, ale aj dospelákom, ktorí ma v detstve obklopovali, venovali sa mi a fandili mi. Či to boli kamaráti mojich rodičov, učitelia alebo širšia rodina.

Preto úprimne verím, že každé dieťa by malo mať aspoň jedného takého človeka vo svojom živote. Ako som spomínala, formuje to jeho osobnosť, sebahodnotu, identitu, schopnosť viesť a rozvíjať vzťahy v budúcnosti – voči partnerom či šéfom a kolegom v práci.

Jednoducho, každý by mal mať pri sebe niekoho blízkeho.
Mal by mať v mobile číslo aspoň na jedného človeka, o ktorého sa môže kedykoľvek oprieť. 

*Meno Miška bolo zámerne vymyslené z dôvodu ochrany súkromia mladej dospelej.

Autor: Simona Lučkaničová

Fotografie: Paulína Ščepková