3  najčastejšie krízové situácie s dieťaťom z detského domova a ako ich riešiť

Detská psychologička a koordinátorka dobrovoľníkov v programe BUDDY, Jana Pešková, hovorí o najčastejších krízových situáciach, ktoré rieša BUDDY dobrovoľníci s dieťmi z detského domova. Prečítaj si a zisti, ako zareagovať v podobnej situácii.

 

3  najčastejšie krízové situácie s dieťaťom z detského domova a ako ich riešiť

Byť BUDDY dobrovoľníkom nie je jednoduché. Starosti, ktoré s touto neľahkou úlohou prichádzajú, sú zvyčajne dlhodobé. A rovnaké sú aj ich riešenia – presne tak, ako pri úlohe naj kamaráta alebo rodiča. Vcíť sa do úlohy dobrovoľníka a zisti, aké problémy s dieťaťom z domova často rieši. Ak si dobrovoľník, prečítaj si, ako na dieťa, ktoré s tebou nekomunikuje alebo ako riešiť, keď dieťa vyvedie niečo závažné.

 

Dieťa so mnou nekomunikuje – chce sa so mnou ešte stretávať? 

Dieťa žijúce v detskom domove zažilo množstvo sklamaní vo vzťahoch s ľuďmi. Možno si potrebuje preveriť, nakoľko vážne to s ním myslíš. Bežné „lehoty“ sú v práci s deťmi z domova nepoužiteľné. Trpezlivosť. Vytrvalosť. Húževnatosť. To sú vlastnosti, ktoré by si mal/a teraz využiť a oprieť sa o ne. Prejavovať o dieťa záujem, opakovane ponúkať stretnutia. Pokiaľ máš tušenie, že niečo nie je ok, kontaktuj osobu v detskom domove, ktorá má dieťa v starostlivosti, alebo sa spoj so svojím BUDDY koordinátorom. Možno sú aj objektívne príčiny, ktoré ti ponúknu iný pohľad na dieťa a budeš z nich môcť čerpať pochopenie. Napr. sa po dlhom čase ozvala biologická rodina, prepúšťajú rodiča z výkonu trestu, narodil sa nový súrodenec, stalo sa niečo v skupine ded – sebapoškodzovanie, útek,.. Môže sa tiež stať, že je dieťa v zmätku. Možno samé nevie, či sa chce s tebou stretávať. Dôležité vtedy je, aby pocítilo neutíchajúci záujem z tvojej strany. Môže to byť prvý takýto vedomý zážitok, ktorý dieťa má. A to samé o sebe nie je málo, aj keby vám to nakoniec nevyšlo.

 

S kým sa mám poradiť v detskom domove, aby som získal viac informácií o dieťati?

V detskom domove zvykne mať dieťa prideleného svojho vychovávateľa. Každý vychovávateľ by mal vedieť povedať základné informácie o dieťati, ako aj svoje postrehy. Nápady a informácie od vychovávateľa sú veľmi cenné. Je možné, že je nejaká ústredná téma, ktorú už vychovávateľ s dieťaťom riešil a tvoja pomoc – ako dobrovoľníka – by bola efektívnejšia pri „spojení síl“ s pracovníkom. Tiež je dôležité, aby vychovávateľ určil, čo je potrebné s dieťaťom prebrať a čo ho aktuálne najviac trápi. Je jasné, že ako dobrovoľník si o tomto všetkom urobíš svoj vlastný názor a úsudok. No nie je na škodu mať dostatok informácií z oboch strán.

 

Moje dieťa urobilo veľký prúser… Ako mám reagovať? 

Ponúkať priestor na debatu o všetkom je vo vzťahu dobrovoľník – dieťa nevyhnutné. Podstatné je povedať napríklad: „Viem, že sa niečo udialo a môžeme o tom hovoriť, ak chceš. Môžem ti povedať, aké z toho asi budú následky. Môžem ti povedať, ako by som sa s tým vysporiadaval/a ja.“ AK CHCEŠ. Druhý atribút je netlačiť na dieťa (ponúkať bezpečie a skúsenosti). Je pravdepodobné, že dieťa o tom nechce hovoriť. Je zahanbené. Chce aspoň pred svojím dobrovoľníkom zatajiť problémy, chce vyzerať dobre. Je dôležité mať niekoho mimo domov a „držať pred ním tvár.“ Rovnako je možné, že práve dobrovoľník s dieťaťom má vytvorený taký vzťah, že už s ním chce prebrať, čo sa stalo. To, že ho budú „stretávať prúsery“ je normálne.  Rozdiel je v tom, ako sa k nim postaví – práve to môže ovplyvniť jeho ďalší život a fungovanie v ňom. A práve tu má dobrovoľník priestor na intervenciu. Takže po priestore a čase na debatu so zachovaním bezpečia prichádza priestor na prejav pochopenia. Potom môže prísť otázka, či chce dieťa počuť tvoju skúsenosť – čo si robil/a, keď sa ti stalo niečo podobné. Aké to malo následky, ako si sa k tomu postavil/a, čo by si teraz urobil/a inak. Je však aj možné, že spočiatku skončíš pri prejave pochopenia a dieťaťu to bude stačiť. To tiež nie je málo – dôležitý je začiatok. Je pravdepodobné, že dieťa má bohatú históriu spojenú s tým, že mu ľudia, ku ktorým nemalo vzťah hovorili, čo a ako má robiť. Preto môže byť preňho ťažké počúvať „kázne, prednášky“. Pokojne teda zostaň pri prejave pochopenia. Nabudúce sa určite dostaneš aj ďalej. Rešpektuj hranicu, po ktorú je debata pre dieťa prijateľná.

Prečítaj si aj: Prečo je dôležité polročné vysvedčenie