Aj s kolesom osudu je možné zatočiť

Vyštudovala fyzioterapiu v Bratislave. Láska k športu a deťom ju priviedla k ďalšej vášni - bola inštruktorkou plávania pre najmenších, kde ich zoznamovala s vodou. Deti vždy milovala. V detstve si dokonca vymyslela imaginárneho súrodenca, o ktorého sa vo svojich hrách starala. Dnes má tri vlastné deti a svoj čas venuje aj priateľstvu s mladou Paulou* z detského domova v rámci programu BUDDY. Janka Kubalová – mama, priateľka, BUDDY.

Janka, stretávame sa v Piešťanoch, ale viem, že tvoj život sa dlhé roky odohrával inde. Čo ťa priviedlo späť?

Aj keď som celú strednú a vysokú školu žila v Bratislave a založila som si tam rodinu, ťahalo ma to naspäť domov do Piešťan. Vždy som mala dobrý vzťah s rodičmi a bolo mi ľúto, že nevidia svoje vnúčatá vyrastať. A tak sme sa sem s manželom a deťmi presťahovali.

Návrat však nebol úplne bezproblémový.

Na diaľku sme rekonštruovali dom, čo je samo o sebe dosť náročné.
Garáž, kde sme mali uskladnené všetky (všetky!) veci nám kompletne vykradli.
Potom skrachovala firma, ktorá mala na starosti prerábku.
Bolo to extrémne zlé obdobie.

Keď vtedy môj muž nedostal infarkt, tak ho nedostane (snáď) už nikdy (smiech).

Deti si mala pomerne skoro po výške, že?

Áno, cítila som, že som na to pripravená.
Navyše, vždy som túžila byť mladou mamičkou.

Najprv sa nám narodil Jakubko, ktorý má dnes už 14 rokov. Ani sa mi tomu nechce veriť.
O dva roky na to prišla Sárka.
A o osem rokov neskôr, už ako 36-ročnej mamičke, sa ku nám úplne neplánovane pridala aj Hanka.

To znie úplne ako z rozprávky.

Úprimne, nebolo to také jednoduché.
Sárka mala problémy so srdiečkom, bola operovaná na vrodenú vadu.
Hanka mala ešte náročnejší príchod na tento svet. Už počas tehotenstva sme mali podozrenie na Downov syndróm, ktorý sa našťastie nepotvrdil. V útlom detstve však musela ísť na náročné operácie. Veľa času sme strávili v nemocniciach. Bolo to nesmierne vyčerpávajúce a bolestivé.

Ako do tejto histórie zapadá Paula, slečna z detského domova, s ktorou sa stretávaš v rámci programu BUDDY?

Začínala korona.
Bazény sa zatvorili. Práca utíchla.
Mala som dve spokojné už pomaly „vyrastené“ deti.
No stále mi niečo chýbalo.
Chcela som svoj prebytok lásky venovať ďalej.

Vždy ma lákala charitatívna práca, a tak som začala hľadať nový zmysel v živote, miesto kde by som sa cítila užitočná.

Vyskočila na mňa reklama Tvoj BUDDY.
Prešla som niekoľko-mesačným výberkom.
Prepojili ma na Paulu.
Stretli sme sa prvý a druhý krát.
Potom prišiel celoplošný zákaz vychádzania.
A o mesiac na to som sa dozvedela, že som tehotná s Hankou.
A následne prišli zdravotné komplikácie.

Boli to veľmi náročné začiatky.

Mala si vôbec pri všetkých tých zmenách silu venovať sa novému vzťahu s vtedy 15-ročnou Paulou? Čo ťa pri tom držalo?

Bolo to veľmi ťažké, máš pravdu.
S Paulou sme si však sadli od prvého momentu.
Je veselá, ukecaná, usmievavá. Má veľmi rada deti. Vyžaruje z nej veľa pozitívnej a dobrej energie. Ľudia s ňou radi trávia čas. Ide z nej jednoducho niečo dobré.

Aj ona má svojich démonov, veď kto nie.

Ale po každom stretnutí s ňou som odchádzala pozitívne nabitá a spokojná. A cítila som, že aj ona sa teší spoločnému času a možnosti sa so mnou porozprávať.

Odkiaľ sa v nej berie toľko pozitívnej nálady?

Podľa mňa to jednoducho má v sebe.
Lebo v živote si prešla náročnými skúškami.
V jej blízkej rodine bolo veľa alkoholu, prostitúcie, fyzických útokov a úmrtí.
Do detského domova sa dostala v siedmom ročníku na základnej škole.

Často som si práve vďaka nej uvedomila, že skutočne nemôžem súdiť nikoho okolo seba, lebo neviem, aký život má za sebou, aký údel si kto nesie.

Zároveň ma naše priateľstvo učí byť viac vďačnou za všetko, čo mám.
Zdravie.
Lásku.
Deti.

Čo ste spolu za ten čas zažili? Na čo najradšej spomínaš?

Od začiatku sme sa veľa a rady rozprávali.
Aj po narodení dcérky mi záležalo na tom, aby Paula nemala pocit, že som ju odstavila na druhú koľaj. Preto sme sa chodili veľa prechádzať a kočíkovať.

V mnohom sme si veľmi podobné.
Zároveň sme však aj odlišné.

Mňa upokojuje pohyb v prírode a turistika.
Ona je presný opak (smiech).
Je skôr mestský – kaviarenský typ.

A tak chodíme na prechádzky, do kina, na zmrzku, burger, nákupy či krátke výlety autom po okolí.

S láskou spomínam na prvé spoločné Vianoce, keď sme s rodinou za ňou prišli do centra a všetci sme sa navzájom obdarovali. Napriek tomu, že mala pred mojou rodinou rešpekt, kúpila im malé drobnosti. Veľmi ma to dojalo.

Nezabudnuteľná bola tiež oslava jej narodenín. Priniesla som jej do domova tortu, malý ohňostroj, fotili sme sa na polaroid a oslavovali spoločné priateľstvo.

Tieto momenty mi určite najviac utkveli v pamäti.

Kedy si prvýkrát pocítila, že medzi tebou a Paulou vzniká hlboké puto?

Pamätám si na moment, keď jej zomrel jeden blízky člen rodiny.
Bála sa ísť na pohreb.
Bála sa stretu s rodinou, spomienkami a realitou.

Deň pred pohrebom mi o desiatej v noci napísala správu a opýtala sa ma, či by som mohla ísť s ňou.

Narýchlo som pomenila logistiku nasledujúceho dňa a išla som. Bola som vďačná za jej dôveru a tiež silu ozvať sa mi a poprosiť o pomoc.

V Paulinej osemnástke prišla sloboda aj nové výzvy – ako to ovplyvnilo váš vzťah?

Je to tak.
V období, keď prekročila prah dospelosti, sa mi začala mierne vzďaľovať.
Je to asi prirodzené a patrí to k veku.
Mala frajera, prácu, odišla z decáku do nového bývania.

Trápilo ma, či sa náš vzťah neochladí, či ma ešte potrebuje.

Pamätám sa, že som to vtedy riešila aj s psychologičkou z programu BUDDY.

Podporila ma a povedala, že je potrebné sa od takýchto pocitov odosobniť a jediné, a zároveň najdôležitejšie, je dávať Paule neustále najavo, že tu som pre ňu v dobrom aj zlom, že sa na mňa môže kedykoľvek obrátiť.

Niekedy jednoducho stačí, aby človek vedel, že si tu. Aj to je už veľmi veľa. Nie každý má tu možnosť - mať niekoho, kto mu vždy zdvihne telefón, otvorí dvere a pomôže.

Keď sa na ňu pozrieš dnes – čo by si jej priala do ďalších rokov?

Veľmi túžim po tom, aby bola šťastná.
Aby si verila, vo svoju silu a krásu.
Aby bola vyrovnaná a spokojná.

Keď som na pohrebe jej blízkeho na vlastné oči videla, v akých podmienkach kedysi žila, bolo to pre mňa veľmi náročné, zostala som na chvíľu paralyzovaná a nedokázala som to spracovať.

Dúfam, že aj vďaka vzťahu so mnou a mojou rodinou vidí, že sa dá žiť aj iný život.
Že sa to môže zastaviť u nej a nemusí to generačne pokračovať ďalej.
Ona má silu tým kolesom svojho osudu otočiť a ísť iným smerom.

A zároveň jej prajem, aby našla milujúceho partnera a splnila si svoj sen o vlastnej rodine.
Lebo si ju naozaj zaslúži.

—

*Meno Paula bolo zámerne vymyslené z dôvodu ochrany súkromia mladej dospelej.

Autor: Simona Lučkaničová

Fotografie: Paulína Ščepková