Darujete priateľstvo?
text Zuzana Vongrejová
foto Robo Hubač, Shutterstock
Katku pridelili Ľubke ako spolubývajúcu v hotelovej izbe. „Netušila som, o čom sa s tou ženskou budem rozprávať, nevyvolávala vo mne príliš pozitívne pocity,“ smeje sa dnes pri spomienkach na prvé stretnutie so svojím „kamošom“ Ľubka z detského domova. Patria k tridsiatim párov, ktorých dal dokopy projekt Buddy. Jeho cieľom je spájať deti z detských domovov s dobrovoľníkmi – a vytvárať medzi nimi úzke vzťahy tak, aby toto priateľstvo pomohlo dieťaťu po odchode z detského domova dôstojne sa začleniť do spoločnosti.
Obe vo výhode
Ich dvojročné priateľstvo sa nerodilo ľahko. „O projekte som nič nevedela. Vedela som len, že to bude príležitosť odchádzať na víkendy preč. A to bol môj plán – byť z decáka preč aspoň na dva dni,“ hovorí devätnásťročná Ľubka. Tridsaťšeťročná Katka mala inú motiváciu. „Do projektu som sa pustila, lebo som sa chcela viac venovať komunite, podporiť nejakú dobrú myšlienku a zapojiť sa do dobrovoľníctva. Prvé stretnutie s Ľubkou bolo rozpačité, skôr formálne. Cestu k sebe sme si hľadali dlhšie.“ Stálo to však za to. Postupne prekonali zlomové okamžiky v Ľubkinom živote. „Zvládli sme môj odchod z decáka, flákanie mojej školy aj doháňanie učiva, aby ma pripustili k maturite. Úspešne sme zvládli aj ju a ja verím, že prekonáme ešte veľa ďalších prekvapení, ktoré prinesiem,“ usmieva sa Ľubka. Dnes sa s Katkou stretávajú menej, no o to sú si vzácnejšie. Na káve alebo na prechádzke preberajú najmä pracovné problémy. „Katka je človek s pevnými nervami, keďže to so mnou dotiahla až takto ďaleko. Našla som v nej viac ako kamošku. Je pre mňa sestra, druhá mama a najlepšia priateľka. A ako vidím Katkinu budúcnosť? Predsa s mojím dieťaťom na rukách,“ smeje sa Ľubka srdečne. Benefity tohto priateľstva však čerpajú obe strany. Ani Katka neľutuje investovaný čas. „Ľubka je naozaj veľmi zaujímavý človek a sama ani netuší, ako veľmi ma ovplyvňuje. Nastavuje mi zrkadlo a pomáha mi vidieť veci z iného pohľadu. Našla som človeka, ktorého by som mala rada po svojom boku ešte veľmi dlho. Áno, môžem povedať, že som našla ozajstného priateľa.“
Potrebujú vzor
Každoročne opustí brány slovenských detských domovov päť stoviek mladých dospelých. „Možno je ťažké pochopiť, ako môžu nepracovať, neprísť na dohodnuté stretnutie, ako môžu prepadnúť kriminalite, drogám alebo bezdomovectvu. Oni však nemajú žiadne zázemie. Keď minú odchodné vo výške necelých tisíc eur, v zásade nemajú inú možnosť, ako živiť sa spôsobom, ktorý svojim deťom nikto neželá,“ opisuje situáciu odchovancov detských domovov riaditeľ projektu Andrej Vršanský. „Nevedia existovať vo funkčných hierarchických vzťahoch, pretože ich nemali kde odpozorovať. Funkčná rodina poskytuje deťom nekonečné množstvo príležitostí učiť sa, ako sa správať, reagovať na podnety, riešiť problémy. Ako byť sebavedomý a vypýtať si, čo človek potrebuje. Nefunkčná rodina učí iným veciam, pričom schopnosť pracovať a tvoriť hodnoty medzi nimi je len zriedkakedy.“ Každý mladý človek sa po opustení brán detského domova môže obrátiť na sociálneho kurátora. Ten mu poradí, na čo má v spleti úradov od štátu nárok. Väčšina detí však o tejto možnosti ani nevie a ak aj áno, nevyužíva ju. Aj tak by to riešilo iba malú časť ich problémov. Teoreticky systém starostlivosti poskytuje všetko, čo má, prakticky má množstvo nedostatkov. Projekt Občianskeho združenia Pro Vida sa tak snaží vyplniť priestor, kde spoločnosť zlyháva.
Si aj ty buddy?
Malým buddym môže byť akékoľvek dieťa z domova, ktoré má aspoň dvanásť rokov. S účasťou musí súhlasiť aj detský domov, kde vyrastá. Veľkým kamošom môže byť každý dospelý, ktorý má prácu a nájde si na dieťa čas dlhodobo raz týždenne. Máme informatikov, maliarku, architektku, horolezca, mladších, starších. Cítia, že okrem zarábania peňazí chcú robiť aj niečo dobré.
„Nejde o to, čo dobrovoľník vie, ale o to, aký je. Máme informatikov, maliarku, architektku, horolezca, mladších, starších... Všetko sú to perfektní ľudia, ktorí okrem zarábania peňazí chcú robiť aj niečo dobré, čo má zmysel,“ opisuje účastníkov projektu jeho riaditeľ. Každý záujemca o dobrovoľníctvo musí prejsť výberom a školeniami. Potom ho čaká zoznámenie s deťmi počas víkendovky. „Dvojice nevyberáme my, ale vytvárame priestor na to, aby sa vytvorili prirodzene podľa toho, kto si s kým sadne. My prihliadame iba na to, aby dobrovoľník a dieťa nebývali ďaleko od seba a mohli sa pravidelne stretávať. Pravidlom je aj rovnaké pohlavie.“ Dvojice sa stretávajú raz týždenne, pričom dobrovoľníci asi raz za mesiac chodia na školenia, ktoré im pomôžu pochopiť správanie detí. Vždy tak majú možnosť obrátiť sa na profesionála, ktorý im poradí. Dobrovoľník sa musí skoordinovať aj s vychovávateľmi svojho buddyho, aby všetci traja predišli nedorozumeniam, ktoré všetky deti celkom rady a často vytvárajú. Spoločný čas trávia spolu napríklad pri športe, kultúre alebo pri celkom obyčajnom ničnerobení.
Má to zmysel
Buddy je nielen kamoš, s ktorým môže dieťa z detského domova zmysluplne tráviť voľný čas. Je to predovšetkým človek, ktorý ho motivuje zvládnuť neľahkú životnú situáciu. Dodáva mu sebavedomie a stane sa jeho spojkou so svetom za bránami domova. Po desiatich rokoch fungovania je riaditeľ projektu optimistický. „Máme viacero mladých, ktorí z domova odišli, fungujú v spoločnosti a tvrdia, že bez buddyho by asi skončili inak. Sú vďační najmä za možnosť riešiť s niekým pekné aj náročné životné chvíle, za pomoc v krízových momentoch, či za iný pohľad na svet a na seba. Dodáva nám to nádej, že takýchto príbehov môže byť oveľa viac.“
Nejde o peniaze
Veľkí a malí kamoši trávia spolu čas podľa svojich predstáv. Musia bývať neďaleko seba a byť rovnakého pohlavia. Tabu je napríklad kupovanie vecí alebo sponzorovanie dieťaťa peniazmi. Dieťa z domova nemá u dobrovoľníka prespávať.
Článok vyšiel v časopise Zdravie, ktorý vlastní všetky autorské práva k nemu.