ŽILA SOM V DETSKOM DOMOVE. MÁM NAJLEPŠIU MATKU NA SVETE.

V telefóne sa ozvalo ticho. Volala som mu, bol vypnutý. Zľakla som sa. Rozhodla som sa, že ráno ho počkám pred robotou.  V noci som sa budila na zlé sny. Ráno som vstala a šla ho čakať. Čakala som ho na zástavke, kde vystupoval, keď šiel z roboty. Zastavil autobus, z ktorého vystúpil. Zbadal ma. Mal červené uplakané oči a pod nimi kruhy. 

,,Peter, ja chcem konečne počuť, čo ku mne cíťiš a aké je to silné, inak to nezmením.“

Rozplakal sa a objal ma. 

,,Každú noc túžim, aby si tam ležala a mohol som si ťa pritúliť. Ráno dúfam, že ťa tam uvidím, strapatú, často nervóznu... Strašne mi chýbaš!“ taký plač som ešte nevidela. 

Znova sme sa udobrili a dohodli, že po maturite sa vrátim bývať k nemu. Aj sa tak stalo.  Keď som mala akademický týždeň, vrátila som sa k nemu. Začali sme spolu, ako keby sa nič nestalo. Ja som sa snažila učiť, teda tvárila som sa, že sa učím, lebo by ma Janka (moja BUDDY) zabila, kebyže vie, že na to v podstate seriem. Vždy, keď mi volala, som sa tvárila, že sa učím. Ale niekedy si myslím, že to tušila, že sa neučím.

No napriek depresiám, podceňovaniu samej seba, neučenia sa, vďaka veľkej podpore a s pomocou Janky a jej voľného času stráveného so mnou som zvládla maturitu. Stala sa zo mňa kaderníčka.  Dala som niečo, čo som tvrdila už od tretieho ročníka, že to nedám. Cítila som sa super. Nikto nečakal, že ja  zmaturujem. Jediný, kto mi veril bola Janka a Martin - obaja BUDDY dobrovoľníci. Nechápali to vychovávatelia, nechápala to moja rodina, nechápala som to ani ja. Ale dala som to. 

To že som úspešne zmaturovala, som chápala, ako nový štart do života. Pochopila som, že možno moji súrodenci nebudú bývať so mnou v domčeku, lebo je  to ťažké, ale vedela som a vedia to aj oni, že im budem oporou, akú budú len potrebovať. Budem im matkou, sestrou, kamoškou, čím budú len chcieť, aby som bola. Ale jedno viem, že oni sú môj život, oní su dôvod, pre ktorý som začala inak v decáku zmýšlať.

Moja maturita nezmenila len môj postoj. Môj vzťah s mojou mamou sa obrátil hore nohami. Potom, ako sme prekonali smrť jej jediného druha, ktorý ju nikdy neudrel, potom, ako som jej vyupratovala a odplošticovala dve izby, ako som jej zohnala obývaciu stenu, sme si odpustili. Nikdy sme si nepovedali "Prepáč odpúšťam Ti". Stačil mi pohľad jej zničených očí, stačilo mi pochopiť jej smútok utápany v alkohole a stačilo mi pochopiť, že mi nikdy nechcela zle, nikdy ma nechcela biť, nechcela ma nechať zmlátiť nevlastným otcom. Stačilo mi pochopiť, že alkoholizmus nebýva rozhodnutie osoby, ktorá sa stala závislá na alkohole. A stačilo mi pochopiť, že možno moja matka nie je najlepšia matka na svete, ale stačí mi, to že je to MOJA JEDINÁ MATKA NA SVETE A MILUJEM JU TAKÚ, AKÁ JE.

autor: Andrea Pabešková

Dajte deťom z detských domovov svoj čas a staňte sa aj Vy BUDDY dobrovoľníkom.  Ak nemáte čas, pošlite nám príspevok a my nájdeme tých, ktorí deťom z detských domovov dajú svoj čas. Ďakujeme a prajeme pokojné Vianoce.