Deťom z detského domova najviac chýba blízka osoba. Niekto, kto im dá pocit jedinečnosti

Zdenka Klasová je už desiaty rok riaditeľkou Centra pre deti a rodiny Malacky. Profesionálne skúsenosti nazbierala aj počas riadenia odboru sociálnych vecí a rodiny na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Banskej Bystrici, kde zodpovedala za nastavenie fungovania všetkých detských domovov v Banskobystrickom kraji či na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Jej centrum je zapojené v programe BUDDY už 8 rokov a túto skúsenosť si nevie vynachváliť. „Mnohé deti s problémovým správaním sa vďaka pravidelnému a blízkemu kontaktu so svojím BUDDY dobrovoľníkom vnútorne upokojili a nadobudli pocit bezpečia,“ vraví.

 

Zdenka, vraj vás počas vášho úradníckeho pôsobenia volali Upratovačka. Čím ste si vyslúžili túto prezývku?
Vysvetlenie je vcelku jednoduché.
V čase, keď som riadila odbor sociálnych vecí a rodiny, bolo skutočne mojou úlohou upratať systém detských domovov v kraji. Jednotlivé inštitúcie v Banskobystrickom kraji, ktoré boli malé, neefektívne a blízko pri sebe, som začala spájať a nastavovať nové procesy.

Čo vás po toľkých rokoch v úradníckej role lákalo na práci riaditeľky detského domova?

Bolo to v čase, keď sa detské domovy menili z internátnych typov na dnešnú podobu. Opäť sa mi teda páčila predstava prísť a upratať to tam. Vždy som mala rada systém a poriadok.

Vnímala som to ako jedinečnú výzvu riadiť zmeny zdola.
Cítila som, že jednoducho potrebujem prísť do toho prostredia.
Nielen riadiť ho zvrchu.
Ale reálne v ňom byť.
A stať sa jeho súčasťou.

V tom čase som však za tým ešte nevidela každé jedno dieťa a jeho príbeh.

Kedy nastal ten zlom?

Pamätám si, že až keď ma prvý deň v Malackách na dvore vítal malý usmievavý chlapec s medzierkou medzi zubami a s bielym macom v ruke, niečo sa vo mne pohlo a začala som za svojou prácou vidieť aj konkrétne tváre detí a ich životy.

Dodnes mám tohto maca v kancelárii.
Ako spomienku na všetky naše deti.
Tie, ktoré sú v domove.
Tie, ktoré odišli a našli si nové chodníčky.
Ale aj tie, ktoré tu už medzi nami nie sú.

Ešte pred štyrmi rokmi ste riadili Detský domov Macejko v Malackách. Dnes sa táto inštitúcia už nazýva Centrum pre deti a rodiny Malacky. Čo sa zmenilo?

Ako Detský domov Macejko sme sa starali o deti umiestnené na základe rozhodnutia súdu.

Dnes sa stále venujeme aj tejto činnosti.
Máme 4 rodinné domy, v ktorých žijú, dá sa povedať, že zdravé deti, ale aj deti so zdravotným znevýhodnením či so závažnejšími špecifickými potrebami. Dokopy ide cca o 30 detí vo veku od 6 do 18 rokov.

Každý rodinný dom má svoj samostatný rozpočet, z ktorého si mesačne berie zálohu na pokrytie všetkých výdavkov – potraviny, oblečenie, poplatky v škole, u lekára – jednoducho všetko, čo súvisí s deckami a s bežným vybavením domu.

Starostlivosť deťom poskytujeme aj v profesionálnych náhradných rodinách, aktuálne ich máme dve. Do týchto náhradných rodín sa zvyčajne umiestňujú deti mladšie ako 6 rokov. Sme s nimi v nepretržitom kontakte, majú našu odbornú pomoc.

Zmena však nastala v tom, že od roku 2019 sa nám rozšírila pôsobnosť.

Čo to znamená?

Dnes vykonávame aj ambulantné a terénne opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí.
A teda okrem klasickej práce detského domova pracujeme aj s deťmi a ich rodinami v teréne. Odporúčanie na rodinu, ktorá potrebuje našu pomoc a podporu a dobrovoľne chce s nami spolupracovať, dostávame od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Niektoré rodiny môžu mať spoluprácu s nami aj nariadenú formou výchovného opatrenia, ktoré vydá súd, ale môže aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.

Za asistencie našich sociálnych pracovníkov a psychológov rodinám pomáhame v situáciách, v ktorých si nevedia rady – či ide o chýbajúce rodičovské zručnosti, poruchy správania u detí, alebo rodičovské konflikty. Sprevádzame však aj náhradné rodiny, najmä pestúnske.

Ďalšou zmenou od roku 2019 je napríklad aj fakt, že si sami môžeme pripravovať nových profesionálnych náhradných rodičov. Zatiaľ len jedného z troch našich profesionálnych náhradných rodičov sme si na túto prácu sami vyškolili.

Vaše centrum je tiež výnimočné tým, že ponúka ubytovanie aj deťom, ktoré sú už plnoleté.

Áno, je to tak. Ide o takzvaný byt pre mladých dospelých. Od leta minulého roka máme už dva takéto byty s celkovou kapacitou 10, aktuálne v nich máme 7 mladých dospelých.

Sme však hrdí aj na to, že u nás pracujú aj traja bývalí domováci. Dvaja z nich sú vychovávatelia a jeden je pomocný vychovávateľ.

Na jednej strane sme im takto ponúkli príležitosť lepšie sa uchytiť vo svete dospelých, no zároveň si uvedomujeme, že našim deťom vedia veľa dať, lebo im lepšie rozumejú vďaka vlastnej skúsenosti s domovom.

Čo je na vašej práci riaditeľky Centra pre deti a rodiny Malacky najťažšie?

Niekedy si pripadám ako polyhistor (smiech).

Keďže som ten typ človeka, ktorý keď niečo podpisuje, chce tomu aj rozumieť, každý deň si musím doštudovať niečo nové. Sociálnoprávnu ochranu detí, ekonomické témy, verejné obstarávanie, zákony, stavbárčinu v prípade opravy domovov, listy vlastníctva a kadečo iné.

Okrem toho považujem za nesmierne náročné aj rozhodovať o osudoch detí. Či máme napríklad z rôznych vážnych dôvodov rozdeliť súrodencov, alebo či je pripravovaná náhradná rodina pre konkrétne dieťa tá správna.

Človek sa nikdy nevyhne spochybňovaniu vlastných rozhodnutí a spytovaniu, či boli na konci dňa najlepším možným riešením pre dané dieťa.

 

Ako funguje detský domov v praxi?

Do veľkej miery sa snažíme kopírovať život v normálnej rodine. S tým rozdielom, že namiesto rodičov dáva na desať detí pozor dvojica vychovávateľov.

Decká chodia počas týždňa do školy.
Po nej si robia domáce úlohy a venujú sa rôznym záujmovým krúžkom, ako je futbal, tanečná, karate či volejbal.

Snažíme sa ich viesť k mimoškolským, ale aj domácim aktivitám.

V domčeku majú rozdelené služby podľa veku a schopností dieťaťa. Upratujú, pomáhajú pri varení, praní, upratovaní či nakupovaní.

Vysnívané wifi majú k dispozícii zvyčajne dve hodiny denne. Ale iba pod podmienkou, že všetky školské a domáce povinnosti už majú splnené.

Podobné pravidlo platí aj v prípade vychádzok. Aby sa nestalo, že večer o deviatej ešte nemajú urobené úlohy.
Čo sa niekedy stane, priznávam (smiech).
Ale aj v klasickej rodine sa to niekedy deje, nie?

Čo deťom z detského domova najviac chýba?

Blízka osoba.
Jednoznačne.
Naši vychovávatelia sa môžu snažiť, ako im len sily stačia. No blízkosť niekoho, najmä z rodiny, je pre deti nesmierne dôležitá.

Ak však rodina nie je, nevyčísliteľný význam v životoch týchto detí zohrávajú práve BUDDY dobrovoľníci.

Dieťa sa o svojho BUDDY dobrovoľníka s nikým nedelí.
Jeho BUDDY kamarát je tu iba preň.
A to je kľúčové.

Ak by som však mala byť úprimná, okrem blízkeho človeka deťom ešte určite chýba wifina celý deň (smiech).

Internet je teda pomyselným kľúčom k šťastiu?

Určite!
A v ideálnom prípade by mali aj voľnosť 24 hodín a neobmedzené vychádzky.
Ako všetky deti aj naše túžia po slobode a majú pocit, že pravidlá ich zväzujú.

Naše decká si naivne myslia, že v rodine by si mohli robiť čokoľvek bez limitov. Možno majú v škole kamošov, kde doma nefungujú hranice a absentuje rodičovská zodpovednosť.

Potom máme čo robiť, aby sme im vysvetlili, že pravidlá sú pre zdravú a spokojnú spoločnosť nesmierne dôležité.

V programe BUDDY ste zapojení od roku 2016. Dnes deväť vašich detí sprevádzajú BUDDY dobrovoľníci a ďalšie tri na svojho BUDDY kamaráta čakajú. Aký vplyv majú dobrovoľníci na vaše deti?

Je to veľmi individuálne.

Ale vo všeobecnosti som spozorovala, že deti, ktoré sú výbušné, majú problémové správanie a chodia na rôzne terapie, sa vďaka blízkemu a intenzívnemu vzťahu so svojím BUDDY dobrovoľníkom nesmierne upokojili.

Jednoducho, priateľstvo s blízkym človekom ich naplní.
Na životy detí majú títo dobrovoľníci nesmierny vplyv.

Sú podľa vás tieto deti šťastnejšie?

Určite!
Šťastnejšie a pokojnejšie.
Bezpochyby.

Čím to je?

BUDDY dobrovoľník dáva dieťaťu pocit jedinečnosti.
Ide o akési uistenie, že je pre niekoho dôležité.
Že je tu človek zo sveta tam vonku, ktorý ho má rád a na ktorého sa môže kedykoľvek obrátiť s prosbou o pomoc.

Sú aj iné oblasti, v ktorých sa deti sprevádzané BUDDY dobrovoľníkmi posunuli?

Niekoľkým sa zlepšili známky v škole. Viem, že v mnohých prípadoch tam určite zohráva dôležitú úlohu práve dobrovoľník a jeho podpora.

Decká sa navyše stávajú samostatnejšími a viac si veria.

Mali sme dieťa, ktoré sa javilo ako veľmi sociálne zručné. No pri cestovaní na strednú školu do Bratislavy bolo zrazu úplne stratené. A práve jeho BUDDY dobrovoľník bol ten človek, ktorý mu pomohol zorientovať sa v novej výzve a získať sebadôveru. Určite je lepšie, ak ho v prvých dňoch strednej školy sprevádzal dospelý kamarát, akoby to robil jeho vychovávateľ.

BUDDY dobrovoľníci tak mladým ľuďom otvárajú nielen svoje srdce, ale aj svet.

Áno, určite.
Riešia a prežívajú s nimi každodenné starosti a radosti.

Rozprávajú sa, chodia na výlety, na pizzu, do kina.
Opravujú spolu bicykle či kvapkajúcu batériu.
Učia sa pracovať na počítači, prechádzajú sa pri kočíkovaní detí BUDDY dobrovoľníčok.
Nazrú tak do reálneho fungovania ozajstných rodín, jeho atmosféry a sveta mimo detského domova.

Určite im BUDDY dobrovoľníci majú čo odovzdať.
My naše deti môžeme učiť domáce práce či gazdovať s peniazmi.
Ale na iné, žiaľ, nie je veľa priestoru.

Vnímajú deti BUDDY dobrovoľníkov ako akési bútľavé vŕby?

Opäť je to veľmi individuálne.
Vzťah sa tiež, samozrejme, vyvíja časom. A jeho dynamika sa takisto mení vplyvom veku dieťaťa a jeho momentálnych trápení.

Niektoré deti sa dobrovoľníkom zdôverujú so svojím vnútorným prežívaním. Iné sa venujú skôr praktickým témam.

Málokedy však prezradia, že mali problém v škole alebo že sa opili, či na nejaký čas odišli z detského domova bez dovolenia.

Prečo je to tak? Nedôverujú im dostatočne?

Práve naopak.
Myslím si, že sa úprimne boja, že ich dobrovoľník odsúdi a prestane ich mať rád.

Alebo možno je dôvod pragmatickejší.
Boja sa, že im bude dobrovoľník dohovárať.
A dohovárania majú od nás dosť.

Niektorých záujemcov o program BUDDY môže odradiť dlhý výberový proces, ktorý má navyše vplyv na pomalý rast počtu BUDDY dobrovoľníkov. Ako to vnímate vy?

Momentálne máme 3 deti, ktoré na svojich dobrovoľníkov ešte len čakajú. Je pravda, že decká si niekedy medzi sebou dobrovoľníkov závidia. Aj ony chcú mať priateľa, ktorý ich zoberie von z detského domova.

Na druhej strane však plne rešpektujem a akceptujem procesy, ktoré si organizácia zastrešujúca program BUDDY stanovila.

Viem, že okrem kvalitného a intenzívneho výberu dobrovoľníkov sa následne veľa času venujú ich príprave. Školia ich v rôznych témach, učia ich, ako nadväzovať vzťah s dieťaťom, ktoré je zranené, pripravujú ich na situácie, keď ich dieťa bude odmietať, a cez rôzne supervízie a individuálne konzultácie im pomáhajú prekonať tieto náročné obdobia.

Ja osobne vnímam nesmiernu potrebu mať takýchto dobrovoľníkov v našom domove. Ak by sme si to však mali manažovať my sami – výber dobrovoľníkov, ich vzdelávanie, starostlivosť, supervízie a budovanie komunity, nemali by sme na to žiadne kapacity.

Preto si veľmi vážim, že môžeme spolupracovať s programom BUDDY. Že všetku túto prácu jednoducho urobia za nás.

Spomínali ste, aký silný vplyv majú BUDDY dobrovoľníci na deti z vášho domova. Čo však táto skúsenosť dáva podľa vášho názoru samotným BUDDY dobrovoľníkom?

(Ticho)
Možno to, čo mne.
Ja tiež stále túžim, aby bolo naše zariadenie pre deti akýmsi pevným bodom. Aby sa aj po odchode z detského domova mali kam vrátiť a na koho obrátiť.

Podobne to môže cítiť aj BUDDY dobrovoľník.

Túži byť pre niekoho oporným bodom do budúcna.
Zachrániť aspoň jedno dieťa.
Nezachráni všetky.
Ale aspoň jedno.

 

 

 

Autor: Simona Lučkaničová

Fotografie: Peter Brichta