Kráčame bok po boku. Jedna vedľa druhej.

Rozprávajú sa cez telefón niekedy celé hodiny. O živote, vzťahoch, bolestiach aj radostiach. Jedna je mama malého chlapca a býva v Bratislave, druhá sa učí byť dospelá v cudzej krajine. A predsa idú už štyri roky bok po boku. Príbeh dobrovoľníčky Nely a Sandry* z detského domova ukazuje, že blízkosť nie je o kilometroch, ale o rozhodnutí byť tu – jedna pre druhú, aj keď je ťažko.

Náš rozhovor začíname v parku v dedine pri Bratislave. A ja ho otváram mne typickou prvou otázkou – kto si.

Nela sa mierne zháči a následne na jeden dych odpovie, „mama, manželka, dcéra, žena!“

Nela pochádza z Košíc, ale tretinu svojho života už žije v Bratislave.
S manželom sa zoznámili ešte na strednej a sú spolu už 15 rokov.

„Spolu sme dospievali, ovplyvňovali sa, formovali a budovali si svoj domov a rodinu,“ vraví a popritom spomína ich trojročného synčeka a fakt, že sa pred pár mesiacmi vrátila naspäť do práce po materskej.

 Pýtam sa jej na jej detské sny a plány, čím túžila byť v dospelosti.

„Nikdy som nemala nejaké veľké sny, stať sa princeznou či prezidentkou,“ zaskočí ma prekvapivou ráznosťou v hlase. „Až v dospelosti som pochopila, že vraj je to bežné pre deti z nestabilných či neúplných rodín,“ dodá a na chvíľu stíchne.

„Mojím cieľom však bolo mať spokojnú rodinu. Tento, môžeme to nazvať sen, asi vychádzal z mojej nenaplnenej potreby. Akoby som chcela vyliečiť to moje domáce zázemie a zároveň ho však nepreniesť do svojho dospelého sveta. Takže dnes žijem šťastný a naplnený život,“ vraví. Svoje myšlienky formuluje veľmi jasne bez väčších zádrhelov.

Zaujímam sa o jej začiatky s BUDDY programom.
Prekvapí ma odpoveďou, že s deťmi z detských domovov bola v aktívnom kontakte už v pätnástich rokoch.
Jej rodičia sa im totiž dobrovoľne venovali cez jeden neziskový projekt, organizovali pre nich letné kempy a rôzne aktivity, brávali si ich domov, na víkendy, na rodinné chaty či na výlety. Potenciálne zvažovali aj adopciu.

„Úprimne sa však priznám, že som tých mladých ľudí u nás doma, v čase môjho dospievania, vnímala ako akúsi konkurenciu. Mala som možno nevyslovenú potrebu pozornosti zo strany mojich rodičov, ktorá sa mi však nedostávala. Bolo to pre mňa veľmi zraňujúce.“

Následne sa jej rodičia rozviedli a Nela tak prestala byť v kontakte s deťmi z detských domovov.
„Dlho to bola pre mňa uzavretá téma,“ dodáva.

Na sociálnych sieťach však roky sledovala životy týchto mladých ľudí.
Kam smerovali ich kroky po odchode z CDR-iek.
Do zahraničia.
Do väzenia.
Do azylových domov.

Prešiel čas, a tak sa postupne začala zamýšľať nad tým, aké limitované možnosti majú mladí ľudia z detských domovov vo veľkom svete bez zázemia.
A začala sama hľadať možnosti, ako im pomôcť.
Sama.
Bez tlaku rodiny a pocitu povinnosti.

V dvadsiatich dvoch rokoch objavila program BUDDY.
Načítala si ho.
A rozhodla sa zapojiť.

„Povedala som si však, že sa do neho prihlásim, až keď budem samu seba považovať za niekoho, kto by mohol mladého človeka viesť a byť pre neho oporou,“ dodáva.

O pár rokov prišiel ten správny čas.
Spolu s ním však aj covid.
Lockdowny.
Komplikácie.
Ale nenechala sa odradiť.

„Pomoc deťom z detských domovov je v mojom živote prakticky od mojich pätnástich rokov. Len som sa v tom celom musela nejako nájsť,“ dodáva.

A prišlo prvé stretnutie so Sandrou.
Ktorá mala v tom čase práve pätnásť rokov.

V CDR-ku bývala už skoro tri roky.
Spolu s ďalšími mladšími súrodencami.

Sandra si pamätala na časy, keď spolu žili s rodičmi ako jedna rodina.
Tí sa, žiaľ, o deti nemohli starať.
Chýbala im pravidelná práca a príjem.
Spolu prespávali v rôznych ubytovniach, bytoch, aute či v stanoch na záhrade.
Nevedeli deťom zabezpečiť stabilné a podporujúce prostredie.
A tak ich poslali za lepším do detského domova do hlavného mesta. Verili, že ich deti tam nájdu bezpečie a stabilitu, ktorú potrebovali.

„Keď som Sandru spoznala, pamätám sa, že ešte verila, že čoskoro odíde z CDR-ka a že si ich rodičia zoberú naspäť k sebe. Mala v to veľkú nádej. Postupne však dospela a pochopila, že túto svoju potrebu nebude mať nikdy naplnenú,“ vraví.

Otázkami sa vraciam na začiatok ich príbehu.
Prvé stretnutie.
Prvé oťukanie.

„Strašne som sa bála,“ vyhŕkne z nej prekvapivo. „Nie som úplne extrovert, a teda to bolo pre mňa veľké vystúpenie z komfortu,“ uškrnie sa.

„Zároveň som sa toho momentu už nevedela dočkať. Počúvala som o Sandre už niekoľko týždňov a bola som na ňu úprimne zvedavá,“ dodáva a s láskavým hlasom spomína na tenučké legíny a mikinku, v ktorej vybehla mladá tínedžerka na prvé stretnutie von do dvora CDR-ka v asi najchladnejšom januárovom covidovom večeri.

„Toto bola naša téma najbližších pár mesiacov,“ vraví so smiechom.
„Vždy som ju už pri dverách otáčala naspäť do izby lepšie sa obliecť. Vravievala som jej, že si to nezoberiem na vlastné triko, že sa po hodinovej prechádzke vráti k vychovávateľke so zápalom pľúc,“ hovorí a nahlas sa smeje.

Začína nám byť chladno.
Vyberáme si kaviareň v okolí.

Nela sa cestou zamýšľa nad tým, že ich priateľstvo správne kliklo od prvého momentu.
Vraj ani počas prvých stretnutí a rozhovorov nezažili momenty trápneho ticha.

„Nikdy som sa pri nej necítila v diskomforte. Skôr sme príležitostne natrafili na mierne generačné rozdiely. Nehovorím, že som miestami nebola trápna. Ale iba tak trocha, znesiteľne,“ vraví a pritom sa sympaticky chichoce s miernym rumencom na tvári.

V spomienkach sa opäť vráti na začiatky ich vzťahu.
Vraj pomerne rýchlo sa s dôverou pustili do náročnejších či hlbokých tém.
Veľa sa rozprávali.
Spomínali svoje bolesti, traumy či nenaplnené sny.

Zisťujem, že o štyri mesiace Sandra oslavovala svoje šestnáste narodeniny.
Nela jej zorganizovala mini oslavu v miestnej kaviarni so všetkým, čo k tomu patrí.

„Tam som si uvedomila, že sme prvykrát prešli do akoby inej úrovne vzťahu. Šalili sme sa, fúkali sviečky, robili si selfiečka. V tom momente som mala možnosť spoznať tínedžerku Sandru. Nie zranenú, nie veľmi rýchlo dospelú, ale takú, čo má 16 rokov a sleduje influencerky na instagrame či tiktoku,“ spomína.

O pár mesiacov sa Nele narodil Samko.

Tentokrát Sandra cestovala za mladou mamičkou a ich vzťah sa ešte viac zintenzívnil. Chodili na prechádzky s kočíkom, na ihrisko, boli doma, varili si, obedovali, prekecali pol dňa. „Mohli sme tak tráviť viac času spolu, ako sedieť na hodinovej káve v čase jej vychádzok z decáku. Navyše, v tom období som mala akoby ďalšiu parťáčku, ktorá so mnou trávila čas počas materskej. Veľmi sme si to obe užívali,“ dodáva a s nežným pohľadom spomína na momenty, keď pozorovala, ako si aj Samko zvyká na „tetu“ Sandru a teší sa jej prítomnosti a láske.

„Vždy, keď sme boli spolu, venovali sme sa hlavne jej témam. Síce som vtedy pritom kojila, uspávala či prebaľovala, ale materský multitasking nás vždy zachránil,“ smeje sa. „Boli to jednoducho podmienky, ktoré sme mali, tak sme ich prijali, a mali sme aj tak hodnotný spoločný čas.“

Objednávame si kávu.
Nela sa rozrozpráva o Sandre.
Ide o dlhý zoznam krásnych a podporných slov.

Sandra je podľa nej milujúca, empatická, analytická, múdra, hĺbavá, pokorná mladá žena a milujúca veľká sestra, ktorá sa o všetko, čo má, podelí.

Od veľmi skorého veku sa totiž musela začať starať o svojich mnohých mladších súrodencov v čase, keď ešte žili s rodičmi. „Pri spoločných chvíľach so Samkom začala často spomínať na svoje detstvo a povinnosti, ktoré zažívala so svojimi „bábätkami“. 

Uvedomila som si, že sa vlastne veľmi skoro stala ona sama akoby „maminkou“ svojich súrodencov a vychovala ich súbežne so sebou. Myslím, že táto skúsenosť ju vycibrila v tom, ako vnímať potreby iných,“ vraví.

So Sandrou sa poznajú už skoro päť rokov.

Pýtam sa Nely, čo spolu za ten čas prežili, kam sa ich vzťah vyvinul.

Spomína na obdobie, keď Sandra končila základnú školu, a potrebovala podporu v tom, kam a ako ďalej.
Nasledovali mnohé rozhovory o výbere strednej školy.
Jej začiatok a úspešné ukončenie prvého ročníka.
Osemnáste narodeniny.
A v tom čase nastal zlom.
A všetko nabralo dynamickejší smer.

„Sandra sa totiž rozhodla presťahovať do zahraničia za priateľom.
Premyslene.
Spontánne.
Ale pre mňa úplne nečakane,“ zaskočí ma Nela.

„Je to už vyše rok a pol, čo sa tam snaží začleniť do systému. Hľadá si prácu. Skúša. Snaží sa v tom dospelom svete nájsť to svoje miesto,“ vraví.

„Veľmi som sa o ňu bála, či bude v bezpečí,“ hovorí potichu, pomaly.

„Mala som pocit, že ju strácam. Vedela som, že už nebude pod inštitúciou CDR-ka, ktoré nad ňou malo akúsi ochranu. Nebolo to o nedôvere voči nej, ale o celej situácii, ktorú som mala dovtedy pod kontrolou – vedela som, kde býva, kde môžem zaklopať, komu volať. Cítila som teda veľký strach a potrebovala som si ho pomenovať. Veľkou oporou mi bola moja BUDDY koordinátorka – psychologička,“ vraví.

Paradoxne ju podporovala aj samotná Sandra, ktorá ju ubezpečovala, že to zvládne a že ak by jej niečo hrozilo, bude si pýtať pomoc.

A tak Nela pomáhala na diaľku, na telefóne, ako vedela.
Ale hlavne tu bola pre ňu.
Rozhovormi.
Vypočutím.

Pýtam sa, ako táto situácia ovplyvnila ich vzťah.
Predpokladám, že možno časom a vzdialenosťou ochladol.
Sandra nebola na Slovensku už veľa mesiacov, keďže je to finančne veľmi nákladné.

Nela ma však vytrháva z omylu.

„Aj keď sme na diaľku, mám pocit, že naše rozhovory sa ešte viac zintenzívnili. Nie sme limitované časom, priestorom či večierkou v decáku. Cez deň si napíšeme Máš večer čas? Pokecáme? a keď mi doma zaspí Samko, telefonujeme a rozprávame sa aj hodiny,“ vraví.

Ich témy zrazu nabrali nový rozmer.
Riešia spolu rôzne životné a partnerské situácie, rozhodovanie, smerovania, postavenie žien vo vzťahu, v spoločnosti, rodinu, materstvo.

Priateľky na telefóne.

„Opäť si ešte intenzívnejšie uvedomujem, že mladí ľudia bez podpornej rodiny a vedenia dospelých, nemajú od koho dospelého navnímať, ako fungovať v tomto svete. A často sa jedná o úplne jednoduché či banálne veci, ktoré však vie priniesť iba ten dospelák,“ vraví.

Pýtam sa jej na nejaké konkrétne príklady.

Nela spomína napríklad to, ako Sandru učila cestovať po Bratislave mestskou hromadnou dopravou, keďže ju do momentu, ako mala začať chodiť ku nej domov na návštevy, vôbec nepoužívala. A veľmi sa tejto skúsenosti bála. Nela ju zoznamovala s tým, ako vôbec funguje rozpis autobusov či privolávanie zastávok.
Alebo na situáciu, kde sa rozprávali o výchove batoľaťa, a prečo nie je úplne správne nechať ho “vyplakať”.
Neskôr Sandre Nela pomáhala s tým, ako si urobiť životopis, ako fungujú úrady, sociálka, zdravotka či obvodní lekári.

Zisťujem, ako Nelu Sandra vníma. Je pre ňu jej mamou, kamarátkou, sestrou?

„Podľa mňa som pre ňu mix tohto všetkého. Ale hlavne som dospelý človek, ktorý je tu pre ňu. Verím, že ma vníma ako jednu z najbližších osôb, ktoré má, s ktorými rieši svoje starosti a radosti. Vie, že keď sa potrebuje porozprávať, mám na to priestor, keď si zavoláme, má moju plnú pozornosť. A dúfam, že som aj niekto, kto jej vie priniesť do života pokoj a utíšenie v tomto veľkom hluku zmätenia, otázok a ťažkých období,“ vraví.

Nela mi ukazuje ich spoločné fotografie na mobile.
So Samkom.
S manželom.
Na výletoch.

S nákazlivým smiechom spomína na situáciu, ako si Sandra postavila hlavu v pizzerii, a jedinú pizzu, ktorú bola ochotná zjesť, bola havaj. Pričom pre Nelu je to hriešna kombinácia a jej výraz odporu a následné trasenie celým telom ma naozaj rozosmial. Našli však kompromis a všetky ananásové kúsky skončili na Sandrinej polovici.

Spomínala na moment, kedy s velikánskym balónom, darčekom, listom vyznania a prianí, a pizzou havaj (!) v tvare torty, napochodovala do CDR-ka, aby so Sandrou oslávila jej osemnáste narodeniny. A po tom, ako sa jej aspoň tri krát opýtala otázku, ako Sandra oslávila dnešný narodeninový deň, sa jej mladá slečna priznala, že sa Nela sekla o mesiac skôr.

„Nevieš si predstaviť ten smiech, ktorý nasledoval. Čistá mimóza matka. Úplne som si poplietla dátumy,“ vraví a stále sa smeje.

 Zrak jej spočinie na Sandrinej fotografii a veselom úsmeve, ktorý žiari z fotky.

„Nemali sme posledný rok ľahký,“ vraví potichu, akoby pre seba.
„Ani nie my dve medzi sebou, ale ten život nebol jednoduchý.
Bol veľmi dynamický.
Avšak taká je naša aktuálne situácia.
A ja si veľmi vážim, že stále ideme bok po boku.
Že nás to nerozdelilo.
Že sa odo mňa nestiahla,“ vraví so stále zaboreným pohľadom do fotografie.

Opäť preskočí na fotografiu s pizzou.
„Odvtedy som tú pizzu nemala. Teraz by som si z nej kľudne dala, keby Sandra sedela oproti mne,“ vraví a hlas sa jej mierne zalomí smútkom.

Stíchne.
Nechávam ju v tichu premýšľať.
Odchádzam zaplatiť účet.

Keď sa vrátim, pokračuje v uvažovaní nahlas.

„Zažili sme si všetko. Od lockdownových prechádzok s dvojmetrovým odstupom v exteriéri CDR-ka, cez kaviarničky v jej okolí, či cestovanie celou Bratislavou, aby sa dostala ona bližšie ku mne, až po vzťah na diaľku cez telefón, ktorý máme teraz,“ dodáva.

„Chýba mi.
Cítim tie limity našej fyzickej vzdialenosti.
Už to začínam vnímať.
Že je ako taká teta z Ameriky. Nedostupná. Ďaleko.
Chce sem prísť.
Keď si našporí,“ vraví s mierne trasúcim hlasom, v ktorom cítim kúsok nádeje a veľa veľa lásky.

„A keď sa jej to nepodarí, nabalím celú rodinu, manžela, syna, auto, a pôjdeme my za ňou!“ povie rozhodne a následne sa pozrie na hodinky.

Postaví sa, berie si kabát, kľúče, mobil.
Dnes večer majú dohodnutý telefonát so Sandrou.
Tak nemôže meškať.

 

 *Meno Sandra bolo zámerne vymenené z dôvodu ochrany súkromia.

Autor: Simona Lučkaničová

Fotografie: Paulína Ščepková