Prečo sa ľudia boja pomáhať a prečo to tak nemusí byť.

Jednoduchá a pritom hlboká myšlienka programu BUDDY dokáže človeka veľmi rýchlo osloviť. Mnohým je sympatická, vidia v nej zmysel a niektorí aj pocítia intenzívnu motiváciu ísť do toho. Zároveň s ňou ale prichádza aj pocit strachu a neistoty. Možno aj vám sa už v hlave bili tieto myšlienky a pochybnosti. „Hodím sa na to? Som dosť dobrý? Čo ak sa na dieťa naviažem alebo ono na mňa? Prečo sa bojím?" Ak ste sa aj vy v týchto obavách a pochybnostiach spoznali, nie ste výnimka. Skôr pravidlo. Prax ukazuje, že rozhodnutie zapojiť sa do programu BUDDY nebýva ani rýchle, ani impulzívne. Väčšine záujemcov, ktorí sa nakoniec odhodlajú, trvá rozhodovanie aj dlhšie ako 2 roky.  

Všetky tieto vtieravé otázky a váhania znejú ako rozumné dôvody, prečo to radšej vzdať. Pri uvažovaní o dobrovoľníckej pomoci deťom nie sú raritou. Často sú to strachy, ktoré sa prezliekli za mýty. Je to strach zo zlyhania (“som dosť dobrý?”) , strach z príliš veľkého záväzku (“nemám čas”), či strach z emočnej blízkosti (“čo keď sa na mňa príliš naviaže”)…

V tomto článku sa pozrieme na tie najčastejšie mýty, ktoré aj motivovaných ľudí brzdia. Nie preto, aby sme vás presvedčili, ale aby ste sa vedeli rozhodovať s pokojom na základe informácií. Pozrieme sa na to, prečo je váhanie prirodzené, čo o nás hovorí a čo sa za ním v skutočnosti skrýva. A napokon, čo znamená byť BUDDY dobrovoľníkom.

Prečo je váhanie prirodzenou súčasťou rozhodnutia pomáhať

Všetky vaše obavy a neistota sú oprávnené. Nie sú dôkazom toho, že sa na dobrovoľníctvo nehodíte alebo, že na to nemáte kompetencie. V skutočnosti skôr znamenajú, že nechcete robiť ľahkovážne a instantné rozhodnutia. Že vám záleží, aby vaše rozhodnutie bolo zodpovedné a úprimné. Len keď budete mať dostatok informácií, budete sa vedieť rozhodnúť najlepšie ako dokážete.

Odkiaľ sa mýty o dobrovoľníctve berú?

Psychológia vznik mýtov vysvetľuje pomerne jednoducho. Ľudský mozog je komplikovaný orgán, ktorý je nastavený tak, aby nás chránil. Vyhľadáva nebezpečenstvá, domýšľa si katastrofické scénare, skúša, čo “všetko by sa mohlo pokaziť”. Robí to ešte skôr, než sa v danej situácii ocitneme. Je to preto, aby nás ochránil a znížil riziko nebezpečenstva. Navyše, v neistote máme tendenciu vnímať riziká výraznejšie. Preto mozog už dopredu vysiela signál „ Pozor!”. Ako povedal slávny rímsky filozof Seneca: „Trápime sa viac v predstavách než v skutočnosti.”

V niektorých situáciách nám to pomáha a niekedy nás to brzdí, pretože zvyčajne nadhodnocujeme riziká a tým znižujeme možnosť dobrého rozhodnutia či výsledku.

Rýchla úľava

Keď pociťujeme obavu, aktivuje sa stresová reakcia. Mozog nemá rád neistotu a hľadá rýchle vysvetlenie. Mýtus vtedy funguje ako rýchle riešenie, zníži napätie a ponúkne riešenie. Napríklad: „Som vo veľkom strese, pretože sa chcem zapojiť, ale mám  málo času.” Ako rýchle riešenie nám napadne veta: „Nemôžem sa zapojiť, nemám žiaden čas.”

Nastúpi chvíľková úľava, pretože strach a neistotu sme na túto dobu vyriešili. V tej chvíli sa nezaoberáme tým, či je naše riešenie správne. Len vieme, že sme znížili okamžitú neistotu a napätie.

Autopilot a kognitívne skratky

Mýty sa správajú veľmi podobne ako stereotypy v myslení. Stereotypy sú kognitívne skratky, ktoré šetria čas, energiu a pomáhajú nám vytvoriť úsudok, resp. riešenie. Psychológia v tejto súvislosti používa termín “autopilot”.

Autopilot funguje každý deň, kedy rozmýšľame automaticky s minimálnym úsilím (automaticky sadáme do auta a použijeme bezpečnostný pás, ani sa nad tým nezamýšľame). Väčšinu dňa fungujeme na autopilota. Tak je to aj v rovine vzťahov a v situáciách, kedy veľká časť našich úsudkov vzniká rýchlo, automaticky a s minimálnym úsilím. Svet, ľudí si zaradíme do kategórie a schém, ktoré máme (napríklad rýchle zaradenie situácie: Pomáhanie deťom je veľká zodpovednosť. Meškanie na meeting je stres. Dobrovoľníctvo stojí veľa času).

Takto sa rodia aj mýty o dobrovoľníctve a je to úplne normálne. Najmä pri hodnotovo dôležitej téme dobrovoľníctva, si myseľ vytvorí skratku, ktorá zníži váhanie a napätie. Toto je úplne prirodzené. Dôležité je, aby sme si uvedomili, že skratka môže byť užitočná, ale môže aj skresliť realitu. Napríklad, keď urobí z dobrovoľníctva výkon (“musím byť stopercentný”) alebo z nás hrdinu (“zmením mu život”) či obeť (“bude ma to stáť všetok môj čas”).

Je lepšie obavu pomenovať a pochopiť, čo v nás chráni. Nebojovať s ňou, ani sa za ňu hanbiť. V skutočnosti býva realita bezpečnejšia. Aj v kontexte dobrovoľníctva v programe BUDDY má rola dobrovoľníka svoje jasné hranice a podporu. Nejde tu o dokonalosť, ale o ľudskosť a prítomnosť.

Čo to znamená pri BUDDY dobrovoľníctve?

Ak sa pri citlivej a hodnotovej téme, akou je dobrovoľníctvo v BUDDY objavia obavy, nehovoria o tom, že nechcete pomáhať. V skutočnosti hovoria o niečom oveľa ľudskejšom: “Nechcem dieťa sklamať.”, “Bojím sa, že sa na seba príliš naviažeme.”, “Bojím sa, že nebudem mať pre ňu/neho dosť času.”, “Nechcem mu/jej ublížiť a už viac neprísť.”, “Bojím sa, že nebudem vedieť pomôcť.”

Preto je práca s obavami dôležitá. Vysvetlovať ich, hľadať, čo sa pod nimi v skutočnosti skrýva a pred čím nás chránia. Ak to pomenujete, môžete to riešiť (hranicami, podporou, nastavením očakávaní…) a prísť tak k úprimnému a zrelému rozhodnutiu.

Čoho sa najviac obávajú ľudia, ktorí by sa chceli zapojiť do programu BUDDY?

V kontakte s ľuďmi, ktorí nám fandia alebo ich myšlienka programu BUDDY priťahuje, často počúvame o rôznych “ale”, ktoré sa im s dobrovoľníctvom spája. A toto je sedem najčastejších mýtov, ktoré nás sprevádzajú. Je aj vám niečo z toho povedomé? Určite v tom nie ste sami.

„Nemám dosť času.“

„Čo keď nebudem stíhať?”

V skutočnosti sa nemusí jednať o plný kalendár, ale o obavu, či sa dokážem pravidelne a dlhodobo venovať dieťaťu hodinu týždenne. Môžete mať strach zo sklamania dieťaťa, možného vyčerpania či nedodržania pravidelnosti.

Dieťa potrebuje predvídateľnosť a spoľahlivosť, stabilný kontakt. Nemáte byť neustále k dispozícii. V skutočnosti tu ide o pravidelný kontakt raz za týždeň. Aj jedna hodina vo vašej prítomnosti, má pre dieťa oveľa väčší význam ako sa na prvý pohľad javí.

„Musím byť dokonalý a vedieť, čo robím.“

„Bojím sa, že spravím chybu, poviem niečo zle a dieťaťu ublížim. Neviem, ako mám zareagovať, čo urobiť.”

Za týmito slovami sa často ukrýva strach zo zlyhania a z predstavy, že dieťaťu namiesto pomoci, ublížim. Že zlyhám alebo ho sklamem.

Nemusíte mať pripravené riešenia a reakcie na všetko. Ak si nebudete vedieť poradiť, ak budete váhať a báť sa, máte podporu v podobe odborníkov, na ktorých sa môžete obrátiť. BUDDY dobrovoľníctvo nie je o dokonalosti, o bezchybných reakciách alebo o profesionálnom či terapeutickom prístupe. Dieťa potrebuje a chce zažiť vašu autentickosť, prítomnosť a záujem. Na tom v skutočnosti záleží.

„Nahrádzam dieťaťu rodiča.”

„Budem suplovať rodiča? To budem za dieťa zodpovedný viac ako chcem. A najmä, čo ak ma tak bude vnímať dieťa? Ja nie som jeho rodič.”

Pri predstve, že máme niekomu nahrádzať rodiča, sa vynorí strach z emocionálnej záťaže, z obrovskej zodpovednosti a zo záväzku, ktorý nechcem prijať.

V skutočnosti vo vás dieťa nemá náhradného rodiča. Vaša rola je iná – ste preň kamarát, mentor a blízky človek, ktorý podporuje dieťa. Nemáte ho vychovávať, preberať za neho zodpovednosť ani riešiť jeho ťažkosti. Vy ho sprevádzate a venujete mu svoj čas. Dieťa aj vy ste v bezpečnom a jasne ohraničenom dobrovoľníckom vzťahu.

„Materiálna pomoc by mala stačiť.“

Je jednoduchšie poslať veci alebo peniaze. Nestojí to veľa času, je to rýchla a adresná pomoc bez prílišnej emočnej angažovanosti, ktorá je zároveň veľmi potrebná. Dobrý skutok bez rizika, že to nezvládnete alebo zlyháte. Vhodná forma pomoci pre mnohých ľudí.

Áno, materiálna pomoc dáva pocit kontroly, pretože človek presne vie komu, kedy a čo posiela. Naopak, dobrovoľnícky vzťah je živý, vyžaduje väčšiu mieru angažovanosti, zodpovednosti, pravidelnosti a pevného rozhodnutia. Dieťa však potrebuje najmä prijatie, záujem a pocit, že je pre niekoho dôležité. To sa nedá nahradiť nijakou vecou.

„Nebudem vedieť riešiť jeho problémy.“

Predstava, že dieťa povie niečo ťažké, smutné a nebudete vedieť zareagovať, je nepríjemná. Niekedy až skľučujúca, pretože pocit, že dieťa sklamete alebo mu nechtiac ublížite, nechcete zažiť. Je to aj bezmocnosť, ktorá je úplne prirodzená, pretože ide o citlivú oblasť.

Nie ste terapeut ani psychológ. Ak ide o náročnú, vážnu vec, máte podporu a pomoc odborníka, na ktorého sa môžete obrátiť. Vašou úlohou je byť prítomný. Nemusíte mať riešenia, pretože niektoré ťažkosti sa “musia” len vysloviť nahlas, aby prišla úľava. Niektoré problémy sa zmenšia, aj ak sa o ne dieťa len podelí. Iba vaša prítomnosť môže byť liečivá.

„Jeden človek aj tak nič nezmení.“

„Čo zmením? Aj keby som sa veľmi snažil, nič nezmením. Aký to má potom zmysel?”

Pod touto obavou sa môže ukrývať pocit nedostatočnosti, niekedy až bezvýznamnosti v porovnaní s celým životom. Akoby to, čo robíme, nemalo veľký význam ani vplyv. Dieťa ale nepotrebuje veľké gestá, nepotrebuje, aby sme zachránili svet. Potrebuje skúsenosť, že niekto ho má rád a každý týždeň za ním príde. Možno bez programu, bez aktivít, ale príde a bude pri ňom. Tento, na prvý pohľad, krátky čas môže byť pre dieťa formujúci. Môže to byť presne to, čo zmení jeho svet.

„Dobrovoľníctvo mi viac vezme, než mi dá.“

„Bojím sa, že nebudem mať žiaden voľný čas, že dobrovoľníctvo mi zoberie všetku energiu a čas pre seba. Neviem, či to nie je príliš náročné. Nebudem už vládať robiť nič iné.”

Aj takto funguje obranný mechanizmus, kedy sa človek podvedome chráni pred preťažením a vyčerpaním. Pociťuje rešpekt pred záväzkom. Dôležité je uvedomenie, že pred preťažením a stratou času BUDDY dobrovoľníka chránia hranice, podpora a pevne stanovená rola.  To chráni dieťa aj dobrovoľníka.

Keď sa rozhodujeme, pociťujeme rôzne strachy, obavy a emócie. Mieša sa v nás nadšenie, potom príde neistota a pochybnosti. Nedá sa tomu úplne zabrániť, ale dá sa s tým do veľkej miery pracovať. Napríklad tak, že pomenujeme každý jeden strach a skúsime hľadať odpoveď – čoho sa v skutočnosti bojím? Je to opodstatnený strach alebo je to mýtus, ktorý ma chráni? A tak je to aj pri BUDDY programe. Aj tu sa prirodzene objavujú rôzne druhy obáv. V našom dobrovoľníctve však ide o stabilný, dlhodobý a bezpečný vzťah, ktorý prináša dieťaťu nezameniteľnú hodnotu.

Prečo sa teda nevieme rozhodnúť, aj keď vieme, čo chceme?

Rozhodnúť sa nebýva vždy jednoduché, aj keď vieme, čo chceme a čo nechceme. O to viac, ak sa rozhodujeme v oblasti, ktorá je pre nás hodnotovo orientovaná alebo prináša potenciál veľkých zmien. V psychológii sa používa termín rozhodovací konflikt. Je to vnútorný stav neistoty, ktorý vzniká vtedy, keď pri rozhodovaní prežívame protichodné obavy alebo motivácie. Napríklad: “chcem pomôcť” - “nechcem zlyhať.” alebo “pôjdem do toho” - “nemám žiaden voľný čas”.
Človeka často neblokuje samotná túžba, ale strach z dôsledkov, že zlyhá, sklame, že sa preťaží. V tomto vnútornom konflikte sa nevie rozhodnúť, prežíva napätie a pochybnosti. Mieša sa racionálne uvažovanie, emocionálne prežívanie a častokrát aj fyzické reakcie (napätie, stiahnutie…).

Za istých okolností sa rozhodovací konflikt zvyšuje, najmä vtedy, ak človek pri rozhodovaní nemá dosť relevantných a konkrétnych informácií. Alebo keď si nie je istý, kde sú jeho hranice, ako si ich nastaviť alebo keď necíti podporu a pociťuje tlak na rozhodnutie. V takýchto situáciách mozog prirodzene hľadá únik z rozhodovania a použije mýtus, ktorý prinesie rýchlu úľavu. Výsledkom býva odloženie rozhodnutia alebo rýchly záver (nie), aj keď je stále prítomná motivácia.

Do procesu rozhodovania vstupuje nielen naša motivácia, obava, nerozhodnosť, ale aj sociálny kontext. Máme okolo seba ľudí, ktorí majú svoje názory, osobné presvedčenia. Tie vedome, alebo nevedome prijímame a rozhodujeme sa aj podľa nich. Naše rozhodovanie je teda ovplyvňované aj spoločenskými normami, hodnotami, očakávaniami druhých. Mnohokrát chceme sociálne potvrdenie, že je naše rozhodnutie správne. Vidíme teda, že rozhodovanie nie je izolovaný proces, ale vstupuje doň množstvo faktorov. Nie je to iba o tom, či vieme, čo chceme alebo nechceme.

Pri rozhodovaní sa môže napomôcť, ak budete v sebe hľadať odpovede na otázky:

✔ Čoho sa v skutočnosti obávam? Vymeňte mýtus za obavu. Obava je konkrétnejšia ako mýtus a dá sa s ňou pracovať. Dá sa ju racionalizovať (napríklad namiesto “musím byť dokonalý” povieme “bojím sa, že urobím chybu.”).

✔ Čoho sa najviac bojím? (vyčerpania, zlyhania, bezmocnosti, nastavenie osobných hraníc…).

✔ Čo potrebujem vedieť, aby som sa mohol rozhodnúť pokojne? (čas, rozhovory, skúsenosti druhých ľudí…).

✔ Čo ma na dobrovoľníctve priťahuje? Aká je moja motivácia? (sebarealizácia, hodnotová motivácia, vzťah, túžba byť užitočný…).

✔ Za akých okolností som ochotný/á stať sa BUDDY dobrovoľníkom? (napríklad presne stanovené hranice, podpora odborníka…).

✔ Ak príde ťažký čas, kto mi pomôže? (odborník, školenie, vlastné sociálne kontakty…).

Ak váhate, obávate sa, alebo ste sa v niektorom z mýtov našli, je to úplne prirodzené. Dobrovoľníctvo s deťmi si vyžaduje hľadanie odpovedí a zodpovedné rozhodnutie. Jedná sa o vzťah. Vzťahy sú krehké a silné zároveň. Treba sa o ne starať a potom sú nám tou najväčšou odmenou.

Podľahnutie mýtom prináša rýchlu úľavu a jednoduchý záver. Avšak keď ich zoberiete a preložíte do ich skutočného významu, zistíte, že sú to strachy a obavy. A keď viete, čoho sa bojíte, prestane to byť prekážkou, pretože strach sa racionalizuje informáciami. Ak váhate a rozhodujete sa, pýtajte sa: “čo potrebujem, aby som sa cítil bezpečne?”, “akú podporu potrebujem?”, “aké sú moje hranice a aká je moja rola v BUDDY dobrovoľníctve?” 

Ak chcete posunúť svoje rozhodnutie aj o maličký (ale potrebný) krok, pracujte so svojimi obavami, hovorte o nich. Ak cítite, že stále váhate, aj to môže byť rozhodnutím pre túto chvíľu - úprimné a pravdivé. V prípade, že by ste potrebovali pomôcť rozuzliť akékoľvek otázky či neistoty, pokojne nám napíšte mail na info@tvojbuddy.sk. Dobrovoľníctvo v BUDDY programe je pozvanie do bezpečného vzťahu s jasne určenými hranicami a s podporou v pozadí. Vaše rozhodnutie stať sa BUDDY dobrovoľníkom nakoniec môže znamenať oveľa viac, ako sa na začiatku javí.

 

Použitá literatúra:

Krause, R. (2025). Základy neuropsychológie pre pomáhajúce profesie – prienik do funkčných neuroanatomických oblastí. Nitra, ISBN 978-80-975043-0-4.

Masaryk, R. (2013). Rozhodovanie a usudzovanie V. – Sociálne vplyvy v rozhodovaní, Ústav experimentálnej psychológie SAV Bratislava, ISBN 978-80-88910-46-6.

Pendry, L. (2005). Social cognition. In M. Hewstone, W. Stroebe, & K. Jonas (Eds.), Social psychology: A European perspective. Oxford: Blackwell Publishing.

 

PaedDr.Katarína Winterová