My, BUDDY dobrovoľníci, sme pevnou súčasťou života detí z detských domovov. Niekto, kto tu pre nich je v každej chvíli.

Vedkyňa, ktorá skúma populačno-genetické vzťahy parazitov zvierat, vášnivá cestovateľka a záhradkárka, dcéra, sestra, manželka, krstná mama šiestim deťom a zároveň priateľka mladej slečny z detského domova. Eva Čisovská.

S Evkou sa stretávame v Botanickej záhrade UPJŠ v Košiciach. Veľmi rada a často sem chodieva vyvetrať si hlavu.

Vrúcnym objatím ma privíta útle vysoké žieňa v bielom tričku a svetlých nohaviciach.
Trocha sa jej trasie hlas a hanblivo sa usmieva.
Cítim z nej miernu nervozitu introverta.

Sadáme si na kávu, aby sme zahnali stres a strach z rozhovoru.

Po prvých inštruktážnych slovách o potrebnej anonymite maloletých detí z detských domovov mi skáče do reči a povie: „Mám pre ňu už iné meno. Bude sa volať Terezka*! Vymysleli sme ho spoločne.“

Celá sa rozžiari a radosť a energia, ktorá z nej kričí, ma núti zmeniť osnovu rozhovoru, a bez okolkov rovno skočiť do hlavnej otázky: Aká je Terezka?

„Je ako slniečko,“ vraví so širokým úsmevom. „Radostná, kreatívna, usmievavá, empatická, otvorená, nehanbí sa, komunikatívna, neustále niečo vyrába, niečím ma obdarúva, aha,“ ukazuje na zelený náramok priateľstva na ruke. „No proste je dokonalá,“ vymenúva na jeden dych a vzápätí s mierne slzavými očami priznáva, že sa pri vlastných slovách dojala.

Na chvíľu stíchne a odpije si z kávy.
Díva sa vedľa mňa smerom k zeleni, akoby sa postupne vracala naspäť do reality zo spoločnej planétky dvoch princezien. Jedna však vyrastala v podporujúcej rodine. A tá mladšia už niekoľko rokov v detskom domove.

Mám pocit, že sa Evka vo vlastnom tichu opäť trocha uzatvára.
A tak preberám iniciatívu a pýtam sa na začiatky ich spoločného priateľstva a dôvod, pre ktorý ju zaujal program BUDDY. 

Spomína na obdobie spred troch rokov. Vraví o tom, že ako krstná mama šiestich detí, s ktorými rada trávi spoločný čas, pociťovala, že by tu mohla a chcela byť aj pre niekoho ďalšieho, s kým by sa podelila o svoju podporu a lásku.

Hovorí tiež o tom, že na programe BUDDY ju zaujala pravidelná a kvalitná podpora od psychológov a odborníkov, ktorú dobrovoľníci dostávajú, a teda v tom nie sú sami.

„Určite moje rozhodnutie byť BUDDY dobrovoľníčkou nebolo spontánne „wau, idem do toho“. Práve naopak. Potrebovala som si to premyslieť, či to je skutočne to, čo chcem a cítim. Lebo som vedela, že mi tak do života vstúpi človek, ktorý tu bude so mnou už navždy. Nie je to hračka, ktorú po pol roku odložím do kúta,“ štruktúrovane vyberá slová.

Pýtam sa, čo jej bránilo v rozhodnutí.

„Riešila som iba to, či budem niekým, kto dokáže dostatočne dobre viesť dieťa životom.
Či som dosť dobrá.
Či budem vedieť naplniť očakávania dieťaťa.
My, dobrovoľníci, máme byť pevnou súčasťou života týchto detí. Niekto, kto je tu pre nich v každej chvíli.
A tak som to chcela mať v sebe poriadne utriedené,“ vraví pomaly a zamyslene.

Akoby sa v spomienkach skutočne preniesla do obdobia tohto životného rozhodnutia.

Chvíľu sedíme v tichu a popíjame kávu.
Užívame si slnečné lúče, ktoré nám zohrievajú tvár.

Opýtam sa jej na prvé stretnutie s Terezkou. „Jeeej,” zareaguje bez zábran a doširoka sa usmeje a rozrozpráva sa. „Doteraz si pamätám, čo mala v ten deň oblečené, a aká rozkošná fontánka z vlasov jej zdobila tvár,” vraví a popisuje prvé momenty s podľa jej slov štebotavou mladou slečnou bez ostychu.

Po úvodných zoznamovačkách sa išli spoločne prejsť k jazeru a práve tam ju Terezka prekvapila svojou obdivuhodnou spontánnosťou. „Zrazu mi povedala, že je šialene šťastná, že sme sa dnes stretli, a že sa tohto dňa nevedela mesiace dočkať! A o sekundu na to sa už celým zeleným parkom niesol radostný výkrik Mám BUDDYYYYY!!!!,” rozplýva sa Eva a hlasom imituje Terezku. Vraj to bolo Terezkiným snom mať svoju vlastnú BUDDY dobrovoľníčku, s ktorou by mohla zdieľať celý svoj detský svet.

Odvtedy sa z tejto milej príhody stala tradícia a už druhý rok chodievajú na to isté miesto spoločne si zakričať:

Mám BUDDY!
Mám Terezku!

Vstávame z kaviarne a posúvame sa do priestorov botanickej záhrady.

Pri mojej poznámke o tom, že napriek tomu, že som Košičanka, nikdy som v tejto záhrade nebola, sa chopí slova a začne mi predstavovať toto magické miesto. Ako hotová profesionálna sprievodkyňa.

Vlastne ma to neprekvapuje.
Evka vyštudovala veterinárnu medicínu, k prírode má blízko aj profesijne. „Je to fascinujúca práca. Ide o skutočné poznanie, skúmanie niečoho, čo ešte nebolo objavené,” rozplývala sa.

Prechádzame sa a Evka mi ukazuje krásy tohto miesta.

Pri jazierku s leknami si spomína na spoločnú aktivitu s Terezkou, keď boli obe dobrovoľne pomáhať pri jarnej migrácii žiab pri Prešove. „Pamätám si, že pre Terezku to bol jeden z najkrajších zážitkov. Predtým sme už boli niekoľkokrát venčiť psíky z útulku. Ale toto bolo iné. Urobili sme dobrý skutok, no zároveň zahodila strach zo žiab,” vraví a empaticky sa usmieva z tohto malého kroku pre svet, no veľkého pre detskú dušu.

Pokračuje spomínaním na ďalšie Terezkine prekonávania sa, ktoré spoločne zvládli.

Či to bol strach z labutí, ktoré kŕmili.
Moment, keď na jednej akcii mala Terezka v náručí živého hada (bez jedových žliaz, samozrejme, doplnila vedkyňa Evka).
Alebo korčuľovanie, z ktorého mala husiu kožu naopak Evka. „Doslova ma donútila postaviť sa po 13 rokoch na korčule. Veľmi mi verila, podporovala ma. A pre mňa to bol veľmi silný moment, keď som si uvedomila, ako veľmi mi dôveruje dieťa po tak krátkom čase. Mala som pocit, že vzťah nadobúda úplne iný rozmer. Dieťa, ktoré ma poznalo pár mesiacov, mi verilo tak veľmi, ako len málokto v mojom živote,“ spomína. Hlas má veselý a uvoľnený. Cítiť, ako intenzívne prežíva spomienky spred roka či dvoch.

Pokračujeme v prechádzke ďalej.

Na jednej strane je improvizované pódium a lavičky, priestor na letné koncerty. Oproti sa nachádzajú skleníky s kaktusmi, sukulentmi, tropickými rastlinami a motýľmi.

Vchádzame dovnútra a mňa očaruje sýtosť zelenej farby, vlhký vzduch a motýlie krídla.

Evka sa ešte viac rozžiari.
Vraj sa tu motýle nachádzajú iba niekoľko týždňov v roku, a s Terezkou si to nikdy nenechajú ujsť.

Za skoro tri roky ich priateľstva spolu zažili už kadečo.

Boli v zoologickej záhrade.
Na vyhliadkovej veži.
Turistike.
Vianočných trhoch.
Noci výskumníkov.
Spolu sa člnkovali.
Vyšliapali na Šarišský hrad.

Chodievajú samé vo dvojici.
Niekedy sa k nim pridá aj Evkin manžel.

Terezka hrá na klavír a venuje sa tiež florbalu.
Evka ju s manželom chodia podporovať do hudobnej školy a na zápasy.

Niekedy k nim chodieva domov.
Spolu varia, pečú.
Rozprávajú sa o všetkom, čo život malej slečne prináša každý deň do cesty.

Príležitostne sa stretávajú aj s ostatnými BUDDY dvojicami z Košíc a okolia.
Chodievajú na bowling, laser tag či len tak si pokecať.

“V BUDDY programe som spoznala nespočetné množstvo úžasných ľudí. Naozaj sme komunita priateľov, ktorí sú často úplne odlišní, z rôznych profesií a svetov, nikdy by sme sa možno ani nestretli, no spájajú nás rovnaké hodnoty a to je krásne,” vraví neprerušovane.

Prechádzame sa touto oázou fauny a flóry.
Naozaj sa tu človek premiestni akoby do iného sveta.

Zrazu mi zrak padne na akúsi knihu, ktorú drží v rukách.
Všimne si to a šibalsky sa usmeje.

Ide o fotoalbum, ktorý jej Terezka vyrobila ako darček na prvé spoločné výročie.

Začne v ňom pomaly listovať stranu po strane a mne sa tak otvára autentický pohľad do ich spoločného sveta.

Keď prvýkrát mala Terezka na očiach virtuálnu realitu.
Prvýkrát ochutnala McDonald.
Prvýkrát vyskúšala burrito.
Prvýkrát vošla do indickej reštaurácie.

„Bolo toho kopec, čo sme spolu zažili,” vraví prezerajúc si spoločné fotky a popisky písané detskou rukou.

„Častokrát to však ani nie je o tom novom mieste, či zážitku. Deťom z detských domovov chýba individuálna pozornosť, priestor a človek, po ktorého boku môžu spoznávať svet a zdieľať ho, rásť, získavať sebavedomie a dôveru v samého seba a svet tam vonku.”

Rozprávame sa o tom, ako sa Terezka za skoro tri roky priateľstva s Evkou zmenila.

Ako sa učí robiť rozhodnutia sama za seba.
Je odvážnejšia.
Viac si verí.
Zlepšila sa v komunikácii svojich pocitov.
A dokonca má aj lepšie známky v škole.
„Celkovo je spokojnejšia,” dodáva Evka. 

Žasnem nad týmto naozaj premakaným darčekom.

Dlho si spolu s Evkou prezeráme každú stranu a spoločne sa tešíme z úprimnosti všetkých slov, vtipov a venovaní.

Pýtam sa Evky, na ktorý zážitok najradšej spomína.

„Fuuu,” zaznie bez rozmyslenia. 

„Vlastne sú to drobnosti.
Keď sa ku mne pritúli, položí hlavu na rameno a povie mi, že ma má rada.
Sú to maličkosti, ale zároveň aj neobyčajne veľké veci.

Keď si nahlas v aute spievame do hlučnej hudby.
Keď sa šantíme v obchode s crazy okuliarmi.
Keď ideme po Hlavnej a chytí ma pod pazuchu.

Ťažko sa vypichne jeden moment.
Sú to milióny,” vymenúva nahlas a opäť sa jej trasie hlas dojatím.

Cez sklenenú stenu sa vo vnútri zaligoce lúč slnka.

Evka si ho všimne, na chvíľu stíchne, potom sa nahlas nadýchne.

„Som nesmierne vďačná a šťastná za to, že tu môžem byť pre ňu a ona pre mňa. Dáva mi množstvo radosti. Je súčasťou mňa. A dúfam, že vie, že sa na mňa môže kedykoľvek spoľahnúť.”

Sedíme spolu na lavičke.
Opäť v tichu.
Opäť trocha dojaté.
A možno aj zahanbené.

Nechávame slovám priestor doznieť v tomto čarovnom prostredí.

Ticho prerušuje Evka a ďakuje mi za to, že sa pri mne cítila uvoľnene.

„Dúfam, že moje slová dávali nejaký zmysel. Moje zaváhania v prejave nevyplývajú z toho, že by som nevedela, čo k Terezke cítim. Práve naopak. Niekedy je však ťažké to vyjadriť. Treba to jednoducho zažiť.”

*Meno Terezka bolo zámerne vymyslené z dôvodu ochrany súkromia maloletej.

Autor: Simona Lučkaničová
Fotografie: Tomáš Lazorik