Podporila som potenciál dieťaťa z detského domova. Dnes je z neho úspešná vysokoškoláčka!

Vyštudovala psychológiu a sociálnu prácu. Vášnivá cyklistka a športovkyňa. Milujúca manželka a mama dvoch dospievajúcich dcér a jednej tak trocha prisvojenej. S dnes už dospelou Timeou sa totiž spoznali pred skoro ôsmimi rokmi v rámci programu BUDDY, kde dobrovoľníci trávia čas s deťmi z detských domovov. Aj keď začiatky ich vzťahu boli náročnejšie, Timea sa navždy stala súčasťou novej rodiny, na ktorej čele stojí Magdaléna Zahoranová.

Za Magdou som cestovala do Nových Zámkov.

Vo veľkom dome, z ktorého sálal voňavý pocit domova, bezpečia a rodiny ma privítala sympatická žena so svetlými vlasmi a výraznými čiernymi okuliarmi.

Od zvítania neskrýva svoje nadšenie z toho, že som za ňou pricestovala.
„Potrebujeme, aby o tomto programe vedelo čo najviac ľudí. Už sedem rokov sa nám totiž nedarí nájsť ďalšieho dobrovoľníka do tohto okresu, a pritom je tu kopec šikovných detí, ktoré by si zaslúžili mať svojho BUDDYho,“ vraví, kým si sadám na mäkkú pohovku v obývačke.

Citom sa nerozkáže

Predtým, ako sa pustíme do väčšieho rozhovoru, zaujíma ma, kto Magdaléna je a prečo sa do programu BUDDY prihlásila.

„Som manželka, mama a zároveň úplne obyčajný človek, ktorý si pred skoro ôsmimi rokmi povedal, že chce pomôcť niekomu cielene a dlhodobo,“ spustí akoby na jeden dych.

Spomína, ako hľadala na internete, kde a s kým by sa mohla podeliť o svoj čas.
Či seniori, alebo zvieratá.

„Myšlienka stať sa súčasťou života dieťaťa z detského domova ma však hneď očarila. Cítila som, že mám v sebe veľa lásky, trpezlivosti a zároveň dostatok času, ktorý som chcela odovzdať nejakému mladému človiečikovi,“ vraví jasne a bez zastavenia a vzápätí dodá: „a možno za tým bola nesplnená túžba po treťom dieťati.“

Nasledovali tri mesiace rozhovorov s manželom a dospievajúcimi dcérami. „Nechcela som totiž nič zanedbať,“ vraví a spomína na nastavovanie pravidiel, ako budú v novej rodinnej situácii spolu fungovať. „Potrebovala som sa uistiť, že ju moja rodina prijme a zároveň sa moje dcéry, ktoré sú v podobnom veku ako Timea, nebudú cítiť ukrátené o čas, ktorý s ňou strávim osamote. Aby nedošlo k nepríjemným situáciám či pocitom žiarlivosti,“ dodáva. Jej prejav je jasný, vyjadruje sa pomaly s presným výberom slov.

Cítim, že efektívna komunikácia bude jej silnou stránkou aj v práci.

Pomalé kroky k víťazstvu

Pýtam sa na ich prvé stretnutie s Timeou, ktorá mala v tom čase iba štrnásť rokov.
Magdaléna, ktorá má inak prirodzene prísny výraz, sa celá rozžiari a usmeje do šírky.
„Nikdy na to nezabudnem. Navždy si budem pamätať pohľad na to malé krehké žieňa, ktoré stálo predo mnou,“ povie bez rozmýšľania.

Pokračuje s miernym smiechom o tréme, ktorú cítila pred prvým stretnutím.
Ako jej pocit neistoty rozviazal jazyk, a tak dala pred Timeou polhodinový monológ predstavovania sa.
Nepomáhala ani prvotná chladná reakcia Timey, a tak Magda rozprávala stále viac a viac.

 „Keď som sa jej opýtala, či by chcela takú kamarátku či tetu, ako ja, ktorá by za ňou chodievala a zhovárala sa s ňou, povedala, že NIE,“ vraví a nahlas sa pri tejto spomienke rozosmeje.
„Bolo toho na ňu, chúďatko, veľa. Ona je zároveň dosť veľký introvert,“ dodáva mäkkým hlasom.
Magda sa však nenechala odbiť a k Timei si postupne hľadala svoje cestičky.
Na druhý deň napísala Timei správu, ďalší deň opäť, napriek tomu, že naspäť dostávala iba jednoslovné odpovede.

„Prvý zlom nastal asi po mesiaci, keď Timea začala odpovedať dlhšími vetami. Vo vnútri som cítila nádherný pocit zadosťučinenia a vzrušenia z toho, kam sa naše priateľstvo môže posunúť. Druhým veľkým míľnikom bolo, keď sa sama začala zaujímať o môj život a svet okolo. Vždy som to však nechávala na ňu. Lebo náš vzťah mal byť v prvom rade o nej a jej potrebách,“ vymenúva zamyslene.

„A zrazu sa Timea začala ozývať sama, keď potrebovala s niečím pomôcť alebo len tak vypočuť a porozprávať sa,“ vraví Magdaléna s jemným úsmevom.

A tak pomalými krokmi a každotýždennými stretnutiami sa medzi nimi postupne začalo budovať silné puto a priateľstvo.

Keď rodina drží pokope

Veľa sa rozprávame o dôvere.
O tom, aké náročné je získať si ju.
O to viac, ak sa jedná o vzťah s dieťaťom z detského domova.

Timea žila v tomto zariadení od útleho detstva.
S vlastnou rodinou je v minimálnom kontakte.
Zato má však bratov, s ktorými si dnes vypomáhajú a podporujú sa.

Pýtam sa na spoločné zážitky, ktoré zažili za osem rokov priateľstva.

Magda spomína na nekonečné večery pri telke s celou rodinou.
Spoločné výlety.
Turistiky po okolí.
Vianoce.
Dni strávené pri spoločenských hrách ako Activity či Scrabble. „Celkom sme ju dostali do tohto sveta hier,“ hovorí a medzitým rukou ukáže na poličku plnú farebných škatúľ.

Alebo len tak kecáme pri zákusku. „Z cukrárne odvedľa sme za tie roky vyskúšali asi všetky sladkosti, ktoré tam majú,“ smeje sa.
Spolu tiež športovali, bicyklovali. „Manžel má ambíciu zatiahnuť do tohto športu naše dievčatá už roky, ale zatiaľ nie celkom úspešne. Najsľubnejšie to vyzerá práve u Timey,“ dodáva s milým úsmevom.
Chodievali na kúpalisko.v
Do ZOO.

„Nemyslím si však, že deti z decáku trpia nedostatkom podobných stimulov. V lete chodia do táborov, sú v kolektívoch detí či animátorov. Zážitky tohto typu teda mala Timea aj predo mnou. V čom je však rozdiel je individuálna pozornosť, ktorú jej venujem a zároveň v našom prípade aj to, že ju prijala celá moja aj širšia rodina, a má tak možnosť navnímať dynamiku rodiny a vzťahy v nej,“ vysvetľuje.

Následne mi rozpráva príbeh z jedných Vianoc.
Timea si nechtiac pri obede zašpinila svoje slávnostné oblečenie, ktoré si mala obliecť ku večernému vianočnému stolu. Riešenie sa našlo veľmi rýchlo a zároveň nečakane, keď jej jedna zo „sestier“ požičala svoje úplne nové šaty a na seba si obliekla tie spred roka.

„Momentov, ako tento, je v našom príbehu veľmi veľa. Vidím, že moje dievčatá sú ochotné sa spolu podeliť, obetovať jedna pre druhú a tretiu a dáva mi to nesmierny pocit radosti z našej rodiny, lásky a vďaky za to, že sa máme,“ hovorí tentoraz pomalšie, oči má červené a rukou sa načahuje po vreckovky na stole.

Chvíľu sa ospravedlňuje za svoje emócie či precitlivenosť, ale ubezpečujem ju, že nie je za čo sa hanbiť.

„Najskôr som si myslela, že budem odovzdávať lásku, trpezlivosť.
Že budem iba dávať kus seba.
Ale náš vzťah je pre mňa neuveriteľne naplňujúci práve cez podobné spoločné chvíle.
Veľmi veľa dostávam naspäť.
Ťažko to vôbec popísať.
To človek musí zažiť.“

Životné rozhodnutia

Od prvého momentu ich priateľstva stála Magda pri všetkých Timeiných momentoch a rozhodnutiach, či sa jednalo o budúcnosť, rodinné, priateľské či partnerské vzťahy, náročnejšie obdobie puberty alebo výber školy.
Keď sa zoznámili, Timeu lákal profesionálny svet cukrárstva.

Magdin príklad, ich spoločné debaty a učenie sa však Timei postupne rozširovali obzory. Vďaka jej podpore, trpezlivosti, pozornosti a láske si mladá slečna začala viac veriť, zlepšila si známky a výber školy zrazu padol na strednú s maturitou, ktorú nakoniec tiež zvládla bez väčších problémov.
„V tom čase si nevedela predstaviť samu seba na vysokej škole, hoci ja som v nej videla veľký potenciál,“ vraví.
„A dnes má prvý ročník vysokej školy ekonomiky a manažmentu za sebou!“

Wau, reagujem nadšene z tejto správy.
Obe si chytáme paže na znak zimomriavok, ktoré spolu prežívame.
Nechávame túto emóciu odznieť v priestore.

„V účtovníctve je úplne úžasná.
To neviem, ako sa nám podarilo!
V tom my nemáme prsty!
Ja a matematika, to bola pre mňa vždy iba povinná jazdy na všetkých školách,“ nahlas sa smeje a trocha odľahčuje situáciu. 

Spolu si pochutnávame na zákusku.
Chvíľu sme ticho, usmievame sa a užívame si prítomnosť. 

„My ako BUDDY dobrovoľníci dokážeme ten potenciál dieťaťa maximálne podporiť a vytiahnuť na hladinu,“ zrazu povie Magda a moja pozornosť sa z koláča opäť vracia plne jej smerom. „Vychovávatelia v decákoch sú úžasní ľudia, ale majú limitované kapacity, keď sa starajú naraz o osem detí. Hoci sa ich snažia podporovať, nemôžu im venovať toľko individuálnej podpory, ako to dokážeme práve my,“ vraví oduševnene.
Je obohacujúce sledovať, ako úprimne verí myšlienke programu BUDDY a s akou láskou o tom rozpráva.

Následne si spomenie na okamih, keď ju spolu s manželom Timea pozvala na stužkovú ako jediných členov svojej rodiny. „Povedala nám, že nemá nikoho tak blízkeho, ako nás, preto túžila svoj veľký moment zdieľať práve s nami,“ vraví a trasie sa jej hlas. Opäť si obrúskom pretiera oči a mierne zahanbená sa na chvíľu zahľadí na obraz na stene.
„Dokonca som s ňou na jej želanie tancovala rodičovský tanec,“ vraví stále dojatá, „bol to nádherný pocit radosti, hrdosti, lásky a vďaky.“

Budúcnosť plnou parou vpred

Vidím, že Magda by mohla o Timei a spoločných momentoch rozprávať hodiny bez prestania.
Spomína, ako ju obdivuje za to, aká je pracovitá, ako na sebe maká, či v škole alebo osobnostne. „Je húževnatá a ide si úspešne za svojím.“

Pýtam sa, či si myslí, že túto črtu mohla Timea odpozorovať práve od Magdy, keďže aj ona spomínala, že keď si niečo zaumieni, ide si za tým úplne bezhlavo.
Vraví, že Timei na začiatku veľmi chýbala sebadôvera. „Vždy som jej veľmi verila a podporovala som ju, aby to, po čom túži, nevzdala, lebo na to má. Spolu sme budovali jej sebavedomie. Zároveň je však pravda, že je súčasťou našej rodiny, a vníma, že vďaka dravosti a tvrdej práci či už mojej alebo manželovej, máme to, čo vidí okolo. Že sa dá žiť aj inak,“ vraví s istou hrdosťou v hlase.

Dnes je Timea integrálnou súčasťou rodiny.
Má kľúč, domov príde, keď sa potrebuje porozprávať, alebo len tak, keď potrebuje cez noc prespať. „Jej návštevy už nie sú o nejakých animačných programoch, je tu jednoducho doma.“

Pýtam sa na budúcnosť a kde sa Magda vidí o 20 – 30 rokov.
Obe sa potichu zasnívame a prepočítavame roky.

„Úprimne verím, že Timea úspešne doštuduje a s manželom jej pomôžeme postaviť sa na vlastné nohy.
Je to dobré dievča, zaslúži si dobrý partnerský vzťah.
Veľmi dúfam, že budem svadobnou „mamou“, alebo „tetou“, ako ma ona nazýva.
Že jej budem môcť pomôcť s prípravami na veľký deň.
A tiež túžim po tom, ako budem jeden deň strašne stresovať, keď pôjde rodiť.
A ako mi tu dievčatá budú nechávať svoje vnúčatá a ja sa o nich budem starať.
Ešte jedno hojdacie kreslo mi sem chýba do obývačky a som pripravená na ďalšiu etapu,“ rozosmeje sa nahlas.

Rozhovor sa pomaly chýli ku koncu.
Čaká ma dlhá cesta domov a Magda sa chystá variť večeru pre svoju rodinu.
Pomaly vstávam zo sedačky a pre istotu sa ešte opýtam, či sme na niečo nezabudli.

„Určite tam napíš, aký úžasný človek s čistým srdiečkom je naša Timea.
Celú ju ľúbim, takú, aká je!
S manželom sme sa raz smiali, že aj keby mal program BUDDY skončiť a povedali nám, že sa máme prestať stretávať s deťmi (smiech), tak zmluva – nezmluva, už je naša!
Aj keď bez papiera!
Je súčasťou našej rodiny.
Navždy!“

 

*Meno Timea bolo zámerne vymyslené z dôvodu ochrany súkromia mladej dospelej.

Autor: Simona Lučkaničová

Fotografie: Paulína Ščepková

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.