Naše BUDDY priateľstvo nemá cieľovú stanicu

Býva v Bratislave a už viac ako pätnásť rokov pracuje v korporátnom svete. Svoju túžbu nezištne pomáhať a zdieľať svoj svet začal naplno rozvíjať v rámci programu BUDDY. Už skoro sedem rokov sa stretáva so sedemnásťročným mladým mužom z detského domova, Petrom, ktorého vníma ako svojho kamoša, priateľa, jednoducho BUDDY. Lukáš Poláček.

Je príjemný jarný podvečer.
S Lukášom sa stretávam v Sade Janka Kráľa v Bratislave. Predo mnou stojí elegantne upravený vysoký muž v okuliaroch, pripomínajúci akéhosi britského herca, na ktorého meno si neviem spomenúť.

Rezkým krokom vyrazíme na potulky parkom.
So svojimi 165 centimetrami a krátkymi nohami, mi je už po prvých sekundách jasné, že dnes naplním denný cieľ 10 000 krokov minimálne dvakrát.

Všetko má svoj čas

Zisťujem, že Lukáš sa venuje obchodu a marketingu, je šťastne ženatý a doma ho po práci čaká vysnívaný trojročný syn.

„Pandémia nám pomohla,“ bystro podotkne a mierne sa začervená. „Prestal som chodiť na zahraničné cesty, trochu sme sa s manželkou upokojili, a tak sa nám obom po štyridsiatke podarilo to, po čom sme roky túžili.“

S iskrami v očiach rozrozpráva o synovi.
O tom, ako s ním rád trávi čas.
O radosti, ktorú mu do života priniesol.

Zaujíma ma, či Lukášova účasť v programe BUDDY, kde sa vytvárajú a pestujú priateľstvá dospelých ľudí s deťmi z detských domovov, nemala niečo spoločné s túžbou po vlastnom dieťati.
Túto hypotézu však odmieta.

„O programe som sa dozvedel čisto náhodou z rádia. V práci sme sa v rámci CSR aktivít už venovali rôznym charitatívnym projektom od strihania stromčekov po maľovanie plotov. Mňa však, úprimne, nechytili veľmi za srdce. Na programe BUDDY ma zaujala predstava byť akýmsi mentorom pre mladého človeka, ktorý to v živote nemal ľahké,“ spomína.

Rozpráva nahlas, premyslene a s jasnou štruktúrou prejavu.

Po náročnom polročnom výberovom procese sa mohol po prvýkrát stretnúť s Peťom, ktorý mal v tom čase iba jedenásť rokov. Do detského domova prišiel tesne predtým.

Spytujem sa, či sa Lukáš nebál prílišnej zodpovednosti a časového záväzku, ktorý takýto vzťah vyžaduje.
„Určite by som to nenazval strachom. Predsa ani do „bežných“ priateľstiev človek nevstupuje s otázkou dokedy budú trvať,“ zamýšľa sa nahlas.

Stretli sa a kliklo to

Z prvého stretnutia mal Lukáš mierny stres, keďže vo svojom okolí nemal žiadne deti v podobnom veku.
Zoznamovací víkend plný hier a aktivít, ktorý v tom čase program BUDDY organizoval pre nové dvojice, napomohol odbúrať počiatočný ostych.

Lukáš spomína na city games hru, ktorá zahŕňala hľadanie rôznych indícií po centre Bratislavy. V jednom momente sa Lukáš s Peťom dozvedeli, že k ďalšej nápovede sa dostanú až po tom, ako oslovia piatich neznámych ľudí a opýtajú sa ich, aký mali deň.

„Pamätám si, že ma toto zadanie úplne rozhorčilo. Vôbec som si nevedel predstaviť, ako budem zastavovať cudzích ľudí na ulici a niečo sa ich vypytovať,“ rozpráva s hlasným nákazlivým smiechom, ktorého intenzita sa postupne zvyšuje.

„Kým som tam stál a animátorovi z programu som znepokojene vysvetľoval, že ja túto aktivitu v žiadnom prípade robiť nebudem, padol mi zrak na Peťa pár metrov obďaleč, ktorý bez ostychu oslovil neznámy pár a následne na mňa vzrušene kýval, aby som sa ku nim pripojil a nezdržiaval nás v súťaži,“ pokračuje Lukáš prerušovane a pretiera si slzy, ktoré mu pri tejto zábavnej spomienke vyhŕkli.

„Peťova spontánnosť a autentickosť bola pre mňa fascinujúca. Úplne si ma ňou získal,“ vraví vzrušene, nostalgicky a s hrdosťou v hlase.

Priateľstvo na celý život

Lukáš vraví, že sa po prvom zoznámení už nevedel dočkať spoločne strávených chvíľ s Peťom. A tak začali pravidelné stretávania sa, rozhovory a kadejaké aktivity.

„Záležalo mi na tom, aby sme si od začiatku postupne budovali vzájomnú dôveru.
Aby videl, že tam preňho som vždy, keď to bude potrebovať.
Že mi môže zavolať kedykoľvek ho niečo bude trápiť, alebo bude chcieť len tak pokecať.
Že naše kamarátstvo nemá žiadnu cieľovú stanicu,“
 vraví a vzápätí vymenúva množstvo aktivít, ktoré za sedem rokov spoločného priateľstva podnikli.

Spája ich láska k športom.
Často chodievali do jump arény,
bicyklovať,
hrať futbal,
basketbal,
pádlovať,
na prechádzky,
sem do Sadu alebo do iných častí Bratislavy.
Strávili spolu Vianoce aj prázdniny.
Rozprávali sa o živote, banálnych alebo aj vážnych problémoch života.
Ako zvládať život v profi rodine či detskom domove,
ako sa nezľaknúť konfliktov vo vzťahoch a prekonať ich.

Časom ho Lukáš zoznámil so svojou vlastnou rodinou a priateľmi.
„Chcel som mu ukázať svet mimo detského domova, mimo systém, v ktorom sa pohybuje. Aby sa inšpiroval tým, ako inde fungujú vzťahy a priateľstvá.“

Hlavou proti múru

Medzi náročnejšie situácie, ktoré spolu riešili, patrilo aj štúdium. Lukáš sa Peťa často snažil motivovať k lepším výkonom v škole. „Spolu sme sa učili až do momentu, keď som si uvedomil, že mu už s vlastnými vedomosťami z matematiky neviem pomôcť. Bol som úplne stratený,“ Lukáš sa opäť nahlas a výrazne zasmeje a ja s ním. Má veľký dar reči a schopnosť pútavo rozprávať.

„Potom som si však všimol, že mu moja obsesia školou a výsledkami asi vadí. Jednoducho som tú školu príliš riešil a tlačil na ňu. Aj po rozhovoroch s psychológmi z programu BUDDY som si uvedomil, že moja rola v našom kamarátstve sa nesmie takto úzko spájať s povinnosťami a školou. Mám tu preňho byť, podporovať ho, ale zbytočne ho netlačiť. Veď som predsa jeho kamoš, nie vychovávateľ,“ vraví.

Aj pri výbere strednej školy má Lukáš podobné spomienky.
Peter sa nadchol pre štúdium barberstva.
Lukáš ho presviedčal o výhodách technických škôl, no Peťo si svoj sen nedal vyhovoriť.

„Dnes som naňho veľmi pyšný. Má sedemnásť rokov a v rukách remeslo, v ktorom je dobrý a baví ho to. Som rád, že ma vtedy neposlúchol,“ priznáva s úškrnom na perách.

Bezpečný prístav

Sadáme si na chvíľu na lavičku.
Moje pulzujúce nohy potrebujú oddych.

Spytujem sa, ako Lukáša ovplyvnila prítomnosť mladého človeka z detského domova v jeho živote.
Na chvíľu sa v rozprávaní zastaví, pozerá na stromy po pravej strane a uvažuje.
Je to nezvyčajné, keďže zvyčajne chrlí slova premyslene, no bez väčšej pauzy.

Vnímam moment, kedy si v hlave usporiada myšlienky a následne sa odhodlane chopí odpovede.

„Uvedomujem si, aké je dôležité vytvoriť môjmu synovi domov a pocit bezpečia. Aby vedel, že v momente, keď sa dostane do náročnej situácie, spadne, udrie si koleno, nedarí sa mu stavať vežu z kociek, zakričí na mňa a ja prídem a pomôžem. Dieťa v takto malom veku musí vedieť, že ho niekto miluje a je tu preň, keď ho potrebuje,“ pomaly artikuluje.

Následne premostí na Petra a nahlas sa zamýšľa nad tým, že síce už dávno nie je batoľa či dieťa, ale aj v ňom chcel vždy zanechať podobný pocit istoty a bezpečia.

Dnes sa už stáva, že mu Peťo zavolá s prosbou o pomoc. Hlavne vo vyhrotených momentoch, po nedorozumeniach či hádkach vo vzťahoch alebo problémoch, ktorým dennodenne čelí.

„Viem, že raz v živote a dospelosti prídu náročnejšie situácie.
A ja úprimne dúfam, že aj vtedy mi zavolá.
Že bude vedieť, že aj keď niečo pokašľal, urobil nejakú chybu, budeme sa môcť o tom poradiť a spoločne to vyriešime.
Som tu preňho.
Kedykoľvek ma bude potrebovať,“
 uzatvára.

*Meno Peter bolo zámerne vymyslené z dôvodu ochrany súkromia maloletého.

Autor: Simona Lučkaničová

Fotografie: Paulína Ščepková

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.