Kamošov na celý život hľadajte v detskom domove

Projekt Tvoj Buddy spája deti z detských domovov s dospelými z reálneho sveta. „Priateľstvo s dobrovoľníkom je pre nich priestrel niekoľkými sociálnymi vrstvami,“ hovorí šéf Nadácie Provida Ladislav Kossár.

Tento článok bol uverejnený na www.dennikn.sk a je vlastníctvom denníka N

DENNÍK N - RIA GEHREROVÁ ŠTVRTOK 22. SEPTEMBRA 2016 14:10

Adam so svojím dobrovoľníkom Milanom. Foto - Milanov archív

Keď sa šéf Nadácie Provida Ladislav Kossár v detských domovoch pýtal, ako im môžu pomôcť, povedali mu, nech vymyslia, ako majú deti zaujímavo tráviť voľný čas. Začali teda hľadať dobrovoľníkov, ktorí by deťom pripravili niekoľko kurzov: napríklad ako písať životopis, hľadať si prácu či trénovať počítačové zručnosti.

Bol to program zaujímavý a zmysluplný, deti vzali aj do tábora v Žiarskej doline, no postupne zistili, že takéto krátkodobé projekty situáciu detí v domovoch neriešia. To, čo skutočne potrebujú, sú kontakty na ľudí z iného prostredia, v akom žijú svoj izolovaný a limitovaný život.

Na začiatku to trocha vyzeralo ako rozbeh zoznamky. Urobili nábor dobrovoľníkov a vzali ich na futbalový zápas alebo na výlet s deťmi z detských domovov. Rozprávali sa spolu, hrali sa a zisťovali, či si budú rozumieť.

Snažia sa vytvoriť priateľstvá, ktoré by deťom pri odchode uľahčili fungovanie v skutočnom, už dospeláckom svete. „Tieto deti sa hanbia za to, že sú z detského domova, nekamarátia sa s deťmi, ktoré vyrastali vo funkčných rodinách, a lepia sa na nich asociáli,“ vysvetľuje Vršanský.

„Pre nich je priateľstvo s dobrovoľníkom priestrel niekoľkými sociálnymi vrstvami. Možno sa to nezdá, ale prejsť do ich sveta nie je jednoduché. My si neuvedomujeme, ako veľmi nám pomáhajú naše siete,“ hovorí Kossár.

Priateľstvo na celý život

Predtým, ako sa dobrovoľníci spoznajú s deťmi z domovov, stretnú sa na pohovore s psychologičkou. Počas neho by mali zistiť, či deťom ich prítomnosť neprinesie viac škody než úžitku. V najlepšom prípade je dobrovoľník zrelá a vyrovnaná osoba, ktorá má stálu prácu a v živote aspoň aký-taký poriadok.

„Veľa ľudí nosí do domovov oblečenie alebo knihy. My hľadáme tých, ktorí majú pocit, že okrem práce vo firme chcú zo seba dávať aj niečo viac. A nie jednorazovo,“ hovorí Kossár. Provida sa potom snaží spojiť dobrovoľníka s nejakým dieťaťom a stará sa, aby ten vzťah čo najdlhšie vydržal.

Pre dobrovoľníkov pravidelne organizujú školenia a so svojimi otázkami môžu kedykoľvek osloviť psychologičku. „Deti z domovov nie sú navyknuté mať kvalitný vzťah s dospelým človekom. Zo začiatku sa síce tešia z cudzej pozornosti, ale po čase majú tendenciu dobrovoľníka odtlačiť,“ vysvetľuje Vršanský. Vtedy sa im snažia vysvetliť, že takýto stav je normálny, aj keď spolu načas prestanú komunikovať.

Na Slovensku je zhruba 5-tisíc detí v ústavnej starostlivosti štátu. Aj napriek snahám a dobrým úmyslom mnohých vychovávateľov sa často po odchode z detského domova dostanú na zlé chodníčky. S dobrovoľníkmi môžu tráviť čas v domove aj mimo neho vďaka tomu, že podľa zákona sú v režime blízkej osoby. Takýchto párov je dnes asi 25.

„Dobrovoľníkom hovoríme, že je to priateľstvo na celý život. Nemôžeme však zabrániť tomu, aby sa neodsťahovali, neoženili alebo nevzali prácu na druhom konci Slovenska. Také veci sa stávajú,“ hovorí Vršanský.

Toto sú príbehy štyroch dobrovoľníkov, ktorí sa snažia „domovákom“ po odchode z domova poskytnúť trocha pevnejšiu záchrannú sieť.

Adam so svojím dobrovoľníkom Milanom. Foto - Milanov archívAdam so svojím dobrovoľníkom Milanom. Foto – Milanov archív
Milan a Adam

Milan s Adamom sa poznajú už deväť rokov. Milan prišiel do domova robiť počítačový kurz o písaní životopisov. Adam mal vtedy štrnásť. „Vytiahol som ho na kofolu, išli sme do kina, rozprávali sme sa o živote,“ spomína Milan. Neskôr ho zoznámil aj so sestrou a s mamou.

Keď uňho Adam prvý raz prespal, Milan si ešte nebol istý, či robí správne rozhodnutie. „Hovoril som si, že som si domov vzal chalana z detského domova, o ktorom skoro nič neviem, a bál som sa, aby mi niečo neukradol,“ smeje sa trocha zahanbene.

Adam si v štrnástich myslel, že sa bude celý život živiť futbalom. Vďaka Milanovi začal hrávať v Slovane. Aj keď má tento klub často problémy s rasistickými prejavmi svojich fanúšikov, mladý Róm Adam sa s nimi vraj nestretol a doteraz si s vyholenými a potetovanými fanúšikmi podáva ruky a chodí s nimi na „žúrky“. „Sú to len chalani, čo sa do 18 hrajú na neonacistov a fašistov,“ hodí Adam rukou.

„Milan bol pre mňa vzorom, a keďže nepil, tak som dlho nepil ani ja,“ hovorí Adam, ktorý dnes pracuje ako čašník. Priznáva však, že pred Milanom už niekoľko rokov skrýva cigarety.

„Rozhovory s Adamom mi pripomínajú rozhovory o každodenných veciach s mojou staršou sestrou. Mladý človek si v istom období nedá radiť od autorít. U mňa to bola práve sestra, ktorá mi povedala, že ak pôjdem von, tak nech prídem aspoň pred desiatou a triezvy, aby mamu neporazilo. Dala mi nejaké mantinely,“ hovorí Milan.

Adam s odstupom času tvrdí, že pre deti z domova je dôležité, aby ich niekto počúval. „Je pre nás vzácne, keď nám niekto venuje svoj voľný čas.“

Hoci Adam z domova odišiel už pred piatimi rokmi, s Milanom sú stále v kontakte. „Ja sa nezbavím jeho, on sa nezbaví mňa. Je to ako s najlepšou kamarátkou alebo so sestrou,“ vysvetľuje Adam.

Katka a Ľubka. Foto - Katkin archívKatka a Ľubka. Foto – Katkin archív
Katka a Ľubka

Ľubka je vzdorovitá mladá žena, ktorá „veci berie tak, ako prídu“. Katka pracuje v personálnej agentúre a vo svojom živote má rada stereotypy, čítanie a zaváranie. Na prvý pohľad nemajú nič spoločné, na druhý pohľad je to už trocha inak.

„Ona je také tri v jednom – sestra, mama aj najlepšia kamarátka,“ hovorí Ľubka. Priznáva, že to tak nebolo od začiatku. „Vôbec som si nevedela predstaviť, ako spolu budeme komunikovať. Prekážalo mi, že mala učiteľský tón ako naši vychovávatelia.“

Nie vždy však Katka žila pokojným životom. „Pamätám si, ako som v osemnástich nosila dredy a chodila na protesty Greenpeace. Na antifa demonštráciách som sa mlátila s fašistami.“ Dnes uprednostňuje dobrovoľníctvo a mrzí ju, že na Slovensku nie je také rozšírené ako v iných krajinách.

Keď Ľubka odišla z detského domova, Katka jej pomáhala hľadať bývanie. Neskôr riešili Ľubkinu maturitu. Nechcelo sa jej učiť, a tak jej Katka neustále vyvolávala a presviedčala ju, aby sa vrátila ku knihám. „Najviac ma štve, že vôbec nie je hlúpa, je len lenivá,“ vyčíta jej Katka.

Počas Ľubkinej praktickej maturity robila modelku extravagantného líčenia a cez skúšky sa nakoniec s trochou šťastia prelúskali.

„Ľubka ma naučila nemať všetko do bodky zorganizované. Môžem mať čokoľvek naplánované, ale keď vidím, že mi volá, viem, že sa niečo deje a treba to riešiť. Moju zónu komfortu výrazne posunula. Na veci sa teraz pozerám inak. Ľubka je pre mňa stále výzva,“ hovorí Katka.

Keďže Mirka ešte stále býva v domove, verejne sme mohli použiť len Martinovu fotografiu. Foto - Martinov archívKeďže Mirka ešte stále býva v domove, uverejniť sme mohli len Martinovu fotografiu. Foto – Martinov archív
Martin a Mirka

Keď Mirkina dobrovoľníčka Ivka odišla pred asi polrokom do zahraničia, začala sa viac priateliť s Martinom. Mirka končila strednú školu, a tak jej Martin pomohol pripraviť sa na maturitné skúšky. Mirka chodila na chemickú strednú školu a Martin jej pomáhal najmä s angličtinou. Keď to nešlo osobne, volali si.

„Hovorila mi, aké bolo super, že sme si tie témy prešli, lebo si ich potom na skúške pamätala,“ teší sa Martin. Mirku po úspešnej maturite prijali na vysokú školu. Bude študovať sociálnu prácu v Trnave.

Martin chápe, že odbor sociálna práca môže niekomu znieť strašidelne, pretože ročne chrlí množstvo absolventov. V Mirkinom prípade sa to podľa neho nemusí skončiť len ako naháňačka za diplomom. „Mirka žije v detskom domove, prešla si systémom a chápe procesy, ktoré sa v ňom dejú. Školu by mohla reálne dokončiť a byť expertom na túto oblasť.“

Aj keby sa v najbližšom čase Mirkina prvá dobrovoľníčka vrátila zo zahraničia späť domov, Martin verí, že spolu zostanú v kontakte. „Je to podobné, ako keď spolu ľudia zostanú priatelia po spoločnom projekte alebo štúdiu na vysokej škole,“ hovorí Martin.

Laco a Janko. Foto - Lacov archívLaco a Janko. Foto – Lacov archív
Laco a Janko

Poznajú sa dlho, ale priateliť sa začali len pred pár mesiacmi. Janko odišiel z domova a chodil do Providy na počítače. Laco ho vtedy spoznal na jednej fotke z domova. Odvtedy spolu začali tráviť piatkové popoludnia.

Laco je zároveň šéfom Providy, a tak sa dlhý čas bránil tomu, aby sa do projektu osobne zapojil. V poslednom čase sa mu však v kalendári uvoľnilo trocha viac voľného miesta a rozhodol sa, že do toho pôjde. Janko mal predtým inú dobrovoľníčku, Máriu, ktorá sa však s programom Teach for Slovakia presťahovala do Košíc.

Odvtedy už s Lacom stihli ísť na basketbalový zápas alebo do Chorvátska na dovolenku. A keďže Janko by chcel v budúcnosti skladať hudobné texty, pomohol jednému chorvátskemu čašníkovi zložiť pieseň pre svoju priateľku. „Dohodli sme sa, že keď skončí v práci, tak sa stretneme a povie mi, čo majú spoločné, kedy sa prvý raz uvideli a koľko mali medzi sebou hádok. Také tie bežné veci,“ opisuje Janko, ktorý si pieseň pamätá dodnes. „Baví ma to, lebo sa pri tom akoby vyčistíte,“ hovorí o skladaní textov.

Keďže ešte stále chodí na strednú školu, Laco sa pred pár mesiacmi snažil zistiť, ako sa mu v nej darí. „Tak som mu povedal, že v pohode, okrem toho správania,“ smeje sa Janko. Problém však nebol v tom, že by bol neposlušný. Akurát veľmi často zaspával do školy a nazbieral tak veľa neospravedlnených hodín.

„My ako dobrovoľníci môžeme mať nejakú predstavu o týchto deťoch, že by mali ísť študovať, brigádovať popri tom a všetko bude super. Ale my ich musíme počúvať a uvedomiť si, že aj s nami robili rodičia malé kroky, ktoré už dnes považujeme za samozrejmé. Neuvedomil som si, že aj vstávanie do školy chce veľa malých krokov. Naplánovať si, kedy vstať, vypočítať, koľko času potrebujem na raňajky, treba stihnúť vlak…,“ hovorí Laco.

Jankovi sa nakoniec do školy predsa podarilo chodiť načas. „Viete, akí boli prekvapení? Normálne sa ma pýtali čo je so mnou,“ smeje sa Janko. „Teraz ma už rušňovodič z vlaku pozná a ja mu vždy kývam, aby mi neušiel.“

Tento text ste mohli čítať vďaka tomu, že ste predplatiteľom Denníka N.
Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte na editori@dennikn.sk.
Vážime si vašu podporu.

Soňa
Sylvia
Juraj
Veronika
Martin
Andrej
Táňa
Milan
Saša
Anka