Keď niekto konečne zostane

Kika vyrastala medzi detským domovom a náhradnými rodinami, ktoré jej síce dali strechu nad hlavou, ale nie vždy bezpečie. Neskôr prišiel život na ulici, neistota a pocit, že sa nemá kam vrátiť. Nemala domov. Jedného dňa zaklopala na dvere s igelitkou v ruke a poprosila o pomoc. Tento rozhovor je o tom, čo znamená, keď v živote človeka konečne niekto zostane. Navždy.

Kika, keď sa pozrieš späť na svoje detstvo – v detskom domove už ako trojmesačná, niekoľko náhradných rodín, kde vás bolo aj 22 detí v jednom “dome”, množstvo sťahovania. Čo bolo pre teba na tom všetkom najťažšie?

Tie presuny.
To, že som nikde nezakorenila poriadne. Všade som bola len „na chvíľu“.
A s tým ide ruka v ruke taký zvláštny pocit, že vlastne nikam nepatríš. Že si akoby medzi svetmi.

Ale najviac mi chýbala láska.

Nie taká tá „formálna“, že sa o teba niekto postará.
Ale tá obyčajná – že ma niekto objíme len tak.
Že ma má rád aj keď som protivná, aj keď robím chyby

A hlavne pocit bezpečia.
Že viem, že sa večer niekam vrátim a nič sa nezmení.
To som nemala.

Do programu BUDDY si sa dostala v momente, keď si bola na úplnom dne. Pamätáš si ten moment?
Pamätám. Veľmi presne. Bola som na stanici. S nefungujúcim partnerským vzťahom a žiadnou budúcnosťou.

A zrazu mi to celé došlo.
Že takto nechcem žiť.
Že nechcem riešiť, kde budem spať, kto ma nechá prespať u seba, či budem mať zajtra čo jesť.

A hlavne – že nechcem byť stále od niekoho závislá.
Tak som si do igelitky zbalila, čo som mala, a išla som. Normálne som zaklopala na dvere programu BUDDY, o ktorom som počula, že pomáhajú ľuďom ako ja. A povedala som im, že potrebujem pomoc.

A úprimne – ani som nevedela, čo čakať.

Čo sa stalo potom?

Začali veci riešiť hneď.
Žiadne „ozveme sa“.
Našli mi prácu v burgrárni*, ktorá mi navyše ponúkla bývanie.

A možno ešte dôležitejšie bolo to, že mi v novej práci dali priestor robiť chyby.

Ja som bola zvyknutá, že spravíš chybu a koniec.
Tu nie.

Tu som mohla zlyhať a oni tam stále boli.

A to bol pre mňa úplne nový pocit.

Keď ťa prepojili s Alenkou, nebola si z toho nadšená. Prečo?
Lebo som už nemala kapacitu na ďalšieho človeka. Mala som chaos v hlave aj v živote. Práca, bývanie, vzťahy. Všetko sa menilo naraz.

A do toho príde niekto nový a chce sa so mnou stretávať?

Ja som si hovorila, že načo.

Mala som pocit, že to bude zase niekto, kto príde, vypočuje si ma, možno poľutuje, bude mi radiť. A potom zmizne.

Bola som však vďačná programu BUDDY za to, ako mi pomohli naštartovať sa. Tak som ich nechcela sklamať. A stretávala som sa s Alenkou skôr z akejsi povinnosti.

Alenka, ty si to však nevzdala, že? Aké boli tvoje BUDDY začiatky?

Zo začiatku som to brala ako prirodzenú vec. Vedela som, že dôvera nepríde hneď. Ale keď to trvá mesiace, a ty cítiš, že ten človek tam vlastne nechce byť, tak to začneš spochybňovať.
Chodievala som za ňou do práce raz za týždeň počas jej prestávok, takže nemala kam ujsť.

Po vyše pol roku však prišla aj fáza, keď som sa sama seba pýtala, načo to robím? Či ju týmto stretávaním skôr nezaťažujem.

Ale zároveň som mala pocit, že ju nemôžem len tak „pustiť“.
Tak som sa rozhodla, že tu budem.
Bez nejakého tlaku.
Len tu budem.

Zlom prišiel po vyše deviatich mesiacoch v čase Vianoc. Čo sa vtedy stalo?

Pozvala som Kiku piecť medovníčky k nám domov. Bez očakávania. Párkrát už neprišla. Tak som ju, úprimne, už ani nečakala.

A jedno ráno mi prišla správa, že sedí vo vlaku.
Pamätám si ten pocit radosti a vzrušenia. Nevedela som sa jej dočkať. Vravela som si: „Aha… tak predsa.“

Ako si to prežívala ty, Kika?

Bolo to pre mňa veľmi cenné prísť k Alenke a cítiť, že ma s manželom prijali.
Takú, aká som.
U nich doma.
V bezpečí.
A dôverujú mi.
Konečne sa akoby prelomili ľady.

Čo sa zmenilo po tomto momente?
Začala som Alenke viac veriť. Postupne. Pomaly. Ale už som ju nevnímala ako niekoho „zvonku“. Ako “divnú tetu”, ktorá za mnou z nepochopiteľných dôvodov chodí a zaujíma sa o mňa (smiech).

Začala byť súčasťou môjho života.
A aj keď som to možno nepovedala nahlas, vedela som, že sa na ňu môžem obrátiť.

Dnes sa poznáte už 12 rokov. Čím všetkým ste spolu prešli, Kika?
Veľa sa toho za ten čas udialo.
Dokončila som strednú školu – aj vďaka Alenke a jej veľmi silnej podpore.
Pomohla mi v období, keď som to chcela vzdať.
Bola tu, keď sa narodili moje deti. Keď som riešila vzťahy, bývanie.
Ale najviac mi dala asi nový pohľad na život.
Naučila ma tešiť sa z maličkostí.
Asi to znie ako klišé, ale pre mňa to bola úplne nová vec.
Ja som bola nastavená skôr na to, že všetko je zlé. Že treba len prežiť. A ona mi ukázala, že sa dá aj žiť a život si trocha viac užívať.

Kika, premýšľala si niekedy nad tým, kde by si dnes bola, keby si vtedy nezaklopala na dvere programu BUDDY?

Hmm, neviem. Veľa ľudí, s ktorými som vyrastala, skončilo na ulici, na drogách alebo vo väzení.
A úprimne – úplne tomu rozumiem.
Lebo keď si v sebe nesieš toľko bolesti a tráum z detstva, je strašne ťažké to ustáť.

Aj ja sama na sebe cítim, že niekedy, často v interakcii s vlastnými deťmi, sa mi v hlave objavujú hrozné spomienky na detstvo a zlé zaobchádzanie, bolesť, strach. Ťažko sa o tom aj hovorí.

Dnes si mama dvoch krásnych detí. Čo je pre teba vo výchove najdôležitejšie?

Aby sa moje deti nebáli.
Aby sa doma cítili bezpečne.
Aby vedeli, že ich mám rada – aj keď spravia chybu.

Ja som si vlastne musela sama vytvoriť predstavu toho, aká chcem byť mama. Lebo som nemala z čoho čerpať. Skôr som vedela, čo nechcem robiť. A od toho sa odvíjam.

Alenka, získala si krajské aj celoslovenské ocenenie Srdce na dlani. Ako to dnes vnímaš?
Krajské ocenenie ma zaskočilo. Naozaj som ho nečakala. Cítila som to tak, že ja som iba naskočila do programu, ktorý niekto vymyslel a vydržala som v ňom dostatočne dlho.

Navyše som ocenenie vo svojom vnútri aj odmietala. Necítim sa totiž ako dobrovoľník.
S Kikou mám dlhoročný vzťah.
A za vzťahy sa predsa ocenenia nedávajú.
Vzťahy sa žijú.

Pred národným kolom som premýšľala a začala som to chápať aj v inom kontexte. Ocenenie patrí všetkým, ktorí sa zaslúžili o to, že program BUDDY funguje a rozvíja sa. Som pre tento rok tvárou mnohých dobrovoľníkov, ktorí sa zapojili do programu tak ako ja. A bez Kiky, bez jej snahy žiť pekný a slušný život, by som tou tvárou nebola. A tak som zobrala Kiku do Prešova na udeľovanie cien. Ani jedna z nás netušila, že porota sa rozhodne pre mňa. Dôležité bolo zažiť pekný večer a spoločný výlet.

Kika, čo podľa teba deti z detských domovov najviac potrebujú?

Niekoho, kto tu pre nich je a aj pri nich zostane.
To je celé.

Nemusí im radiť.
Nemusí ich zachraňovať.

Stačí, že príde. A príde znova.
A neodíde.

Autorka - Simona Lučkaničová

Fotografie - Paulína Ščepková

Poznámka:

* Občianske združenie PRO VIDA v tom čase poskytovalo aj rôzne formy priamej pomoci mladým z CDR. Dnes už sa sústreďuje výlučne na vznik a budovanie vzťahu dieťaťa s dobrovoľníkom cez program Tvoj BUDDY.