“Nemám čas byť BUDDY dobrovoľníkom” – koľko času naozaj zaberá byť BUDDY pre dieťa z detského domova

„Nemám čas.“ Veta, ktorá sa ponúka vždy, keď uvažujeme o niečom navyše. O niečom, čo má zmysel, ale nezmestí sa do nášho plného kalendára. Predstava, že by sme si každý týždeň vyhradili jednu až tri hodiny pre druhého človeka, sa v rytme každodenných povinností zdá takmer nereálna.

Čas akoby stále chýbal. Odsúvame rozhodnutia na obdobie, keď ho bude „viac“. Lenže ten moment spravidla neprichádza. Čas sa zriedka objaví sám od seba. Vzniká tam, kde mu urobíme miesto. A často bez toho, aby sme si to uvedomili, ním plytváme. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, koľko hodín denne zmizne v činnostiach, ktoré nám v skutočnosti nič podstatné neprinášajú?

 

Malé zrkadlo bez výčitky

 

Predstavte si to – je podvečer ako každý iný a na mobile vám vyskočí upozornenie s novým e-mailom. Mobil automaticky beriete do ruky, aby ste zistili, od koho správa prichádza. Možno na ňu odpíšete okamžite, možno s odpoveďou počkáte do zajtrajšieho dňa. Nech zareagujete akokoľvek, s veľkou pravdepodobnosťou mobil hneď neodložíte. Namiesto toho plynule prejdete na sociálne siete. Začnete skrolovať a zaradom sledujete pársekundové videá, ktoré vo vás vyvolávajú najrôznejšie, spravidla pozitívne emócie. Dopamín sa uvoľňuje a vy s ním. Myslíte, si, že oddychujete, no v skutočnosti sa psychicky vyčerpávate. O chvíľu zistíte, že ste strávili hodinu len bezcieľnym blúdením po obrazovke. A hneváte sa na seba. Pretože ste premárnili čas. Čas, ktorý ste mohli využiť inak, zmysluplnejšie. Drahocenný čas, ktorý v tejto uponáhľanej dobe nikto nemá a každý by ho chcel viac.

Namerané dáta podľa DataReportal ukazujú, že ľudia používaním sociálnych sietí trávia denno-denne v priemerne 2 hodiny a 21 minút. Tieto čísla nie sú výčitka, ale skôr zrkadlo. Často je skrolovanie mobilu používané ako rýchly oddych, takže čas plynie bez povšimnutia a výsledkom je, že nám žiadny čas nezostáva. Keď si svoju časovú kapacitu prepočítate cez prescrollované hodiny, 3 hodiny týždenne, ktoré v priemere venuje BUDDY dobrovoľník dieťaťu z detského domova, budú pravdepodobne len malou časťou z toho.

 

Niekedy to nie je mýtus, ale realita

 

Je fér povedať, že niekedy je nedostatok času realitou. Nie každý má časovú kapacitu na ďalší záväzok, hoci by chcel. Starostlivosť o malé deti, domácnosť, pracovné vyťaženie, služobné cesty, ktoré na dva týždne vytrhnú človeka z domova. Ale aj zdravotné ťažkosti či aktuálne náročné životné okolnosti. Toto všetko môže v preklade naozaj znamenať “nemám čas”. Je to realita, ktorá sa žije. Niekedy si okolnosti nášho života nevyberáme alebo ich nedokážeme ovplyvniť. Jediné, čo dokážeme ovplyvniť je to, ako na ne zareagujeme. Niekedy si to vypýta všetku našu energiu a niekedy všetok náš čas. V kontexte BUDDY dobrovoľníctva je v takomto prípade “nemám čas” zrelou a zodpovednou odpoveďou nielen k sebe samému, ale aj voči dieťaťu. Vzťah s dieťaťom, ktoré zažilo opustenie, sklamanie a mnohé ťažko spracovateľné zmeny, totiž potrebuje stabilitu a predvídateľnosť.

Je dôležité, aby dobrovoľník bol stabilným a prítomným človekom, na ktorého sa dá spoľahnúť, ktorý prichádza pravidelne a drží sa jasných hraníc roly. Má podporu v podobe konzultácií s odborníkmi, aby nebol na náročné situácie sám a aby bol vzťah bezpečný pre dieťa aj preňho.

 

Keď “nemám čas” znamená “nemám kapacitu”

 

Keď ľudia hovoria, že nemajú čas, niekedy tým nemusia myslieť len voľné minúty. im>Môže ísť o voľnú mentálnu kapacitu a pocit preťaženia, ktorým dlhodobo trpia. Vtedy sa aj ďalší malý záväzok môže javiť ako veľká zodpovednosť, ktorú nechcú prijať. V skutočnosti nie preto, že nemajú čas, ale preto, že nemajú mentálnu kapacitu, nevládzu sa rozhodnúť, majú viac povinností ako inokedy…

Okrem toho sa v dnešnej dobe zaneprázdnenosť často vníma ako určitý status. Spoločnosť má tendenciu považovať ľudí s nedostatkom voľného času za úspešnejších a hodnotnejších. Byť neustále zanedprázdnený sa tak stáva oceňovanou vlastnosťou, najmä vo výkonovo orientovanej spoločnosti.

V práci čelíme tlaku a očakávaniam ostatných, doma žijeme vo vzťahoch, ktoré si vyžadujú našu pozornosť, okolie a rôzne povinnosti na nás kladú nároky, ktoré chceme alebo musíme napĺňať. V kombinácií s našimi osobnostnými nastaveniami, ako napríklad strach zo zlyhania, perfekcionizmus či sklon k workoholizmu, tak môže vznikať pocit preťaženia a časovej tiesne aj bez toho, aby nám chýbal čas ako taký. Sme preťažení a hoci by sme chceli a ten čas máme, nevládzeme. Ako v takomto rozpoložení môžeme uvažovať o dobrovoľníctve v programe BUDDY?

 

Ako sa rozhodnúť bez tlaku?

 

Skúste dať rozhodnutiu konkrétnosť, pýtajte sa sami seba: Ako trávim voľný čas? Ako vyzerajú moje dni? Koľko času venujem práci, rodine, priateľom a koľko sebe? V akej rovnováhe? Aké sú moje priority? Je naozaj pravda, že nemám čas? Alebo je to skôr obava, či dokážem byť pre dieťa stabilný a pravidelný?

Ak sa zamýšľate, ako to máte, skúste:

• Naozaj nemám čas alebo som preťažený? Vymeňte mýtus “nemám čas” za to, čo v hĺbke svojho prežívania cítite. Je to strach, že pôjdete na pokraj svojich časových možností a svojich síl? Alebo je „nemám čas“ skôr rýchla úľava a spôsob, ako uzavrieť neistotu zo záväzku napriek tomu, že čas by ste si aj našli? Môže to byť pochybnosť, či viete sľúbiť alebo dokážete udržať pravidelnosť? Alebo strach, že sklamete seba i dieťa?
• Ak váhate, je to pozvanie do ďalšieho kroku. Hovorte o tom, informujte sa a skúmajte ako to máte a čo naozaj chcete. Zamyslite sa, aké záväzky máte teraz v živote a aký záväzok by ste vedeli udržať aj v náročnom období. Pytajte sa, kto vás podporí a pomôže vám, ak sa niečo nepodarí alebo nebudete stíhať?
• Identifikujte, čo by ste potrebovali, aby bolo vaše rozhodnutie zrelé a zodpovedné.

Odporúčaný čas, ktorý by mal BUDDY dobrovoľník stráviť s dieťaťom, je minimálne jedna hodina týždenne. Ideálne v rovnakom prevídateľnom čase (napr. štvrtok poobede alebo v sobotu ráno), na ktorom sa dohodnete s centrom a dieťaťom, podľa ich potrieb a vašich možností. K tomu je potrebné pripočítať čas na logistiku a komunikáciu s vychovávateľom z centra pre deti a rodiny, ktorý vám dieťa odovzdáva. Tento čas sa môže výrazne líšiť – niekomu zaberie len pár minút, inému aj hodinu, najmä ak musí do centra dochádzať. Niektoré centrá sú odľahlé a dochádzka za dieťaťom môže byť časovo náročnejšia. Pre lepšiu predstavu o vzdialenostiach a dostupnosti centier si môžete pozrieť Mapu zmenených životov na našom webe, ktorá vám pomôže odhadnúť, koľko času by pre vás cestovanie do najbližšieho centra znamenalo. Okrem toho sa BUDDY dobrovoľník stretáva spravidla raz mesačne so svojou koordinátorkou, ktorá mu poskytuje podporu a poradenstvo. Je to málo alebo veľa? Mám čas alebo ho nemám? Možno je dôležité položiť si otázku aj takto:

 

Čo môže pre tínedžera znamenať jedna hodina týždenne?

 

Na čas a jeho hodnotu sa oplatí pozrieť aj z pohľadu tínedžerov. Ich čas je tiež vzácny. Je neopakovateľný, a zároveň veľmi formujúci. Každý vzťah, ktorý v tomto období zažijú, je pre nich ovplyvňujúci.

Čo pre bežného tínedžera znamená prítomnosť rodičov a stáleho, bezpečného domova? Obdobie adolescencie je náročný čas nielen pre samotné dieťa, ale aj pre jeho okolie. Podľa vývinovej psychológie sa v tomto období deje naraz viacero vývinových fáz: hľadanie identity, sebahodnoty, ukotvenie v rodine a v rovesníckej skupine, nadobúdanie samostatnosti a dôvery vo vlastné schopnosti ako aj práca s vlastným pochybovaním a emóciami. Prítomnosť láskavého dospelého je kľúčová, pretože on dokáže ponúknuť rozladenému pubertiakovi pocit stability. Tiež je oporou a pomocou pri vážnych aj menej vážnych udalostiach. Pomáha tínedžerovi budovať sebavedomie. Ale najmä ho sýti láskou.

Otázky ako: Kto som? Kam patrím? Čo dokážem? Pre koho som dôležitý? Majú ma radi? Čo si o sebe myslím ja sám?... patria k budovaniu a hľadaniu vlastnej identity. 
Tínedžeri k tomu potrebujú spätnú väzbu, ale zároveň sú na ňu veľmi citliví. Tiež majú nedozretú neurovývinovú prefrontálnu kôru mozgu, časť mozgu, ktorá sa podieľa na regulácii emócií a impulzov, takže sú ich reakcie výrazne emocionálne a prudšie.

Svoje miesto a hodnotu hľadajú aj v rovesníckej skupine – túžia po prijatí, pochvale a pocite, že sú pre niekoho dôležití. Sú citliví na hanbu, kritiku. Chcú byť rovnocenní, aby ich dospelí brali vážne, túžia po samostatnosti a zároveň po opore a blízkosti rodiča. Áno, aj vtedy, keď rodiča odmietajú a provokujú. V skutočnosti si tým potvrdzujú hranice a bezpodmienečnú rodičovskú lásku. Vedia, že rodič neodíde, nech sa správajú akokoľvek. 

Rovnakým obdobím adolescencie, hľadaním svojej identity a otázkami, prechádzajú aj deti z centier pre deti a  rodiny. Nesú si však väčšie bremeno a tým je skúsenosť so stratou, nestabilitou vzťahov, s odmietnutím či ublížením. Aj oni však hľadajú odpoveď na otázky: Kto som? Kam patrím? Komu na mne záleží? Akú mám hodnotu? Neraz vnímajú pochybnosti: Prečo ja? Som menej? Spravil som niečo, že nie som so svojimi rodičmi? Je to moja vina? Môžem za to ja?

Aj oni sú citlivé na kritiku, spätnú väzbu a to o to viac, že si častokrát myslia, že za to, že nevyrastajú s rodičmi, nesú vinu. Ich dôvera a schopnosť pripútať sa k dospelým je oveľa zložitejšia, pretože zažili rôzne zranenia aj v blízkych vzťahoch a vedia, aké je to vyrastať osamote.

Hoci sú deti z centier pre deti a rodiny neustále v kolektíve – školskom a potom aj v centre – cítia sa osamelo. Je to taký paradox, že hoci nikdy nie sú sami, cítia sa tak. Samota a osamelosť nie je to isté. Existuje medzi nimi rozdiel. Samota je fyzická samota, ktorá môže byť prospešná, pretože ponúka možnosť stíšenia sa a pokoja. Naopak, osamelosť je emócia, ktorá je nepríjemná. Práve dlhodobá osamelosť je faktor ovplyvňujúci duševné zdravie. Osamelosť sa stráca vo vzťahoch, kde sa obnovuje dôvera a rastie sebahodnota, sebavedomie. Zvyšuje sa kvalita života a skvalitňujú sa vzťahy s rovesníkmi.

Deti vyrastajúce v rodine vedia, že keď sa pohádajú s rodičmi, v skutočnosti sa nič nedeje. Vedia, že ich rodičia stále milujú. Aj keď sú drzé alebo ignorujúce, rodičia ich prijímajú také, aké aktuálne sú. Deti, ktoré vyrastajú v inštitúcií, takúto skúsenosť nemajú. Ich vzťahy s rodičmi buď neexistujú alebo sú silne narušené. Neznamená to, že v centrách pre deti a rodiny, nemajú vychovávateľov, ktorí nie sú prijímajúci, ale práve deti v puberte veľmi citlivo vnímajú rozdiel medzi zamestnancom centra, ktorý je za svoju prítomnosť platený a medzi dobrovoľníkom, ktorý je tam z vlastnej vôle – jednoducho len preto, že chce. Aj v BUDDY vzťahoch môžu dať deti dobrovoľníkom zabrať – presne tak, ako všetci tínedžeri bývajú drzé, ignorujúce, provokujúce, a niekedy je to aj horšie. Keď si uvedomíme, že tým zisťujú vlastnú hodnotu a testujú, či BUDDY dobrovoľník aj napriek všetkému príde o týždeň znova, vieme to vnímať súcitnejšie. “Prídeš ešte, aj keď som bol dnes protivný?”, “Záleží Ti na mne, aj keď som dnes len ticho sedel a nerozprával sa s Tebou?”, “Stojím Ti za to a prídeš ešte, aj keď som dnešné stretnutie odmietol?”  Na všetky tieto otázky hľadajú prostredníctvom svojho odmeraného správania odpovede.

Práve prítomnosť dospelého dokáže pomôcť zregulovať detské prežívanie, neistotu a dáva jasný odkaz “som tu, nech sa správaš akokoľvek”. Pravidelná hodina s BUDDY dobrovoľníkom tak môže fungovať ako prirodzená regulácia emócií a stresu. Môže tiež vytvárať a upevňovať pocit tínedžerskej hodnoty. Nemusí pri tom podávať žiaden výkon, nemusí sa rozprávať “nasilu”, nie je nikým hodnotený. A keď robí chyby, neznamená to koniec vzťahu. A to je to, čo potrebuje – vedieť, že nebude odmietnutý a že tento vzťah je bez podmienok. BUDDY dobrovoľník s ním chce byť, pretože “stačí, že je”.

Pravidelná a predvídateľná prítomnosť dospelého je liečivá. O to viac, ak majú skúsenosť s opustením či odmietnutím.

Tak ako to je? Naozaj nemáme čas, alebo si len potrebujeme upratať spôsob trávenia voľného času? Alebo potrebujeme viac informácií? Sme zanedprázdnení a cítime, že nemáme kapacitu na nič ďalšie, alebo dokážeme urobiť miesto pre niečo skutočne hodnotné a zmysluplné? Už jedna hodina pravidelne venovaného času stačí. Pretože hodiny vzťahu medzi dieťaťom a BUDDY dobrovoľníkom sa sčítavajú. A dokopy tak vznikajú desiatky až stovky hodín, ktoré majú silu zmeniť detský život.

 

 

Použitá literatúra:

Kemp, S. Digital 2025: Global Overview Report. DataReportal – Global Digital Insights, 2025. https://datareportal.com/reports/digital-2025-global-overview-report.

Newby, D., Núnez, L. 2017. Neotvorený dar – príručka emocionálnej gramotnosti, 2017. ISBN 978-0-692-86678-2.

 

PaedDr.Katarína Winterová